Mužské interiery
Maxim E. Matkin
Prvá kapitola – Sesterstvo vaječného bielka
Samurajovia vždy používali mejkap a parfum. Bol to ich spôsob, ako sa pripraviť na smrť v boji. Aj Lola vnímala ranné líčenie trochu ako bohoslužbu. Bolo to každodenné krátke spojenie s bohyňou v sebe, meditácia, modlitba a obetovanie súčasne. Niekedy – napríklad aj teraz – sa bohoslužba menila na zaklínanie netvora, dráždenie býka za zvukov vzrušených a zvedavých divákov prahnúcich po krvi. Nie že by po tom túžila. Jednoducho nebolo vyhnutia.
Už dávno zistila, že v stave najvyššej zúrivosti, keď ju prechodné šialenstvo obalí ako mäkký nárazník a ona je nezastaviteľná a nezničiteľná, neváha a nepochybuje. Zbavenie sa pochybností vždy považovala za veľmi úľavný sprievodný jav rozhodnutia niekomu zakrútiť krkom. Pevnou rukou si naniesla tenké linky na očné viečka. Nadýchla sa sladkasto chemickej vône riasenky a zadívala sa do svojich očí v zrkadle. Boli to dva body, ktoré by pohli svetom, keby chceli. Pohli svetom smerom k šrotovisku, pretože nič iné si isté súčasti tohto sveta nezaslúžia.
Vo vyleštenom výťahu stúpajúcom nahor všetci uhýbali očami a snažili sa čo najskôr zmiznúť z jej dosahu. Ona bola však na vysokých podpätkoch pevne rozkročená v strede kabíny, pod pazuchou držala malú striebornú kabelku a v ruke jej visela biela igelitka, z ktorej potichu na dlážku odkvapkávala krv. Nikto sa jej neprihovoril, hoci vedeli, kto je. Ale ona aj tak nestála o prejavy obligátnej zdvorilosti, tak ako skutočne odhodlaný bojovník nepotrebuje povzbudzovanie a talizmany, aby sa odvážil vykročiť do arény alebo na bojisko. Sila je vo vnútri. Svet tam vonku je len odrazom, ilúziou, ktorá je pretvoriteľná a pominuteľná.
Dvere boli otvorené, takže ich nebolo treba rozrážať, čo Lolu – vzhľadom na možný dramatický efekt – trochu mrzelo. Aspoň tie dvere za sebou zatreskla, keď vošla, mala dojem, že ten zvuk jej urobí dobre.
Mladou myklo, keď sa zacapili dvere a keď jej Lola pozrela do očí, uvidela v nich čistú hrôzu.
- Pán riaditeľ má pracovné stretnutie, - povedala však prekvapivo pevným hlasom.
- Neprišla som za manželom. Prišla som za vami, Šeri, - povedala Lola. - Čas zúčtovania.
- Prosím?
- No čo myslíte, čo som tým myslela?
- Neviem. Film?
- Neprišla som sa rozprávať o filmoch, - povedala Lola. - Viem, čo robíte a nepáči sa mi to. Nepýtam sa, prečo to robíte, ani či s tým prestanete. Mňa nezaujímajú vaše odpovede. Máte len jedinú možnosť: zmiznúť do inej galaxie. Máte týždeň na to, aby ste sa vygumovali z mojej mapy. Nechcem o vás už nikdy počuť. Ak budem ešte o týždeň vedieť čokoľvek o vašej existencii, bude vaša existencia mať takúto podobu.
Lola zdvihla igelitku a prevrátila ju hore dnom presne nad prostriedkom pracovného stola. Na rozložené papiere s výživným plesknutím dopadol kus hovädzieho. Krv oprskala všetko okolo, dokonca aj Lolu, ale tej to bolo jedno. Ak ti vadí pohľad na krv, nevydávaj sa, manželstvo nebude nič pre teba, to by sa malo hovoriť budúcim nevestám na zásnubných hostinách a nie pretriasať šaty a zoznamy hostí.
- Zavolám ochranku, - zasipela Šeri. Jej bledá tvár dramaticky kontrastovala s červenými mokrými škvrnami na jej bielom svetri.
Vyzerá ako kašmírový, ale nie je, pomyslela si Lola. Aj ona taký mala. Pred desiatimi rokmi. Vyzeral, ale nebol. Na pravý vtedy nemala peniaze. Zrazil sa jej po praní a ona nad ním v kúpeľni plakala.
Zrazu si vedela predstaviť túto ženu, ako tak isto sedí v kúpeľni na vani a plače. Nad svetrom aj nad všetkým. Rozumela by tomu plaču do poslednej slzy. Na chvíľu dokonca pocítila aj čosi ako potenciálne možný súcit a porozumenie. Keby boli veci inak a keby ten súcit nebol v tejto situácii až hanebne nevhodný. Je s ňou v tom potupnom spolku nedobrovoľne. V sesterstve vaječného bielka, či ako to volali kedysi jej spolužiačky, keď postupne prichádzali na to, ktorá ešte spala s tým istým predčasne vyspelým chlapcom. Aj ja, aj ty sme mali v sebe ten istý penis, moja, máme niečo spoločné. Nič dobré to ale nie je.
- Zavolám ochranku, - zašepkala znovu Šeri civejúc na ten kus mäsa.
- Pokojne, - povedala Lola. Na súcit a porozumenie tu nie je miesto.
- Nezabudnite, na čom sme sa dohodli, - povedala ešte a otočila sa na odchod.
Nechala za sebou krvavú igelitku a tlmený hovor akéhosi pseudodôležitého rokovania za čalúnenými dverami veľkého šéfa. Pritom to podstatné sa vždy deje vonku. Pri kopírke, nad kávovarom a na stole sekretárky.
Šoférovala preplneným mestom a príjemná zúrivosť, ktorá ju dovtedy ovládala, z nej pomaly vyprchávala a prenechávala miesto rezignovanej únave. Púšťala chodcov cez priechody, autá z bočných ulíc a vliekla sa za autoškolami. Keď zaparkovala pred gymnáziom, bola už takmer celkom odovzdaná osudu a tradičnému rozpisu všetkých tých vecí, ktoré mala načarbané v diári.
Sledovala svojho syna, ako sa pomaly kláti od brány školy. Nagélované vlasy, na bunde nejaký fľak – asi od obeda, pod nosom niečo neidentifikovateľné, čím sa ani neoplatí špiniť žiletka. Puberta je strašná vec, pomyslela si Lola, keď si ho prezerala. V tvári mal známky bývalého detského pôvabu, v nie celkom koordinovaných pohyboch vyhúknutého tela predzvesť budúcej mužskej krásy, aktuálne to však bol len nestály zhluk hmoty a duševných poryvov, ktorý držal pohromade len s najväčším vypätím síl.
Syna dobehol jeho kamarát Špako, tak sa ťahali k Lolinmu autu spolu a lenivo, bez skutočného zápalu sa hádali.
Otvorili dvere auta.
- Si debil, vieš to? – povedal Špako.
- Ty si totálny debil, si úplne nekompletný, ty magor, - povedal Špakovi Lolin syn.
- Ahojte debili, - povedala Lola chlapcom a naštartovala. – Dobre sa to počúva.
- Dobrý deň, - povedal Špako. – On začal.
Lola zastavila pri odbočke na hlavnú, za zvuku smerovky čakala, či ju niekto v hystérii popoludňajšej zápchy pustí z vedľajšej cesty a či sa niečo dozvie aj od syna. Syn mlčal.
- Čo nového v škole, Elvis? – oslovila ho teda ona.
- Čo si mi sľúbila? – spýtal sa Elvis.
- Kopec vecí.
- Sľúbila si, že ma nebudeš strápňovať pred kamošmi.
- Ja ťa strápňujem?
- Kto teda? Kto iný mi tu hovorí Čo nového v škole, Elvis? To si toho Elvisa nemôžeš nechať pre seba?
- Jaj, tak toto myslíš, - povedala Lola. – Áno, sľúbila som, že pred kamošmi ti Elvis hovoriť nebudem. Lenže Špako nie je tvoj kamoš. Ručíte na seba ako dva postrelené mrože. Tak sa kamoši nerozprávajú.
- Čo ty vieš o kamošoch? – povedal Elvis.
- By si sa divil. O kamošoch, o láske, aj o tom, kto je debil, viem viac, než potrebujem.
Elvis otvoril dvere na aute.
- Šibe ti? – zvrieskla Lola.
- Vystupujem, - povedal Elvis. – Idem autobusom.
Lola zabrzdila a zastala.
- Tak nech sa páči. Choď. A nezabudni byť k šoférovi taký prívetivý ako ku mne, uvidíme, či ťa neprivrzne do dverí.
Elvis vystúpil a tresol dvermi.
Lola pozrela do spätného zrkadielka na Špaka na zadnom sedadle.
- Ja by som sa aj zviezol s vami, pani Nebeská, budem ticho, sľubujem, - povedal Špako.
- Si jeho kamoš, alebo nie? – spýtala sa Lola.
Špako si vzdychol a vystúpil. Dobehol za Elvisom a spolu šliapali k zastávke.
Keď ich Lola obiehala, zatrúbila dlho a prerušovane vymyslenú znelku, akoby bolo čo oslavovať.
Nasledujúce dve hodiny strávila v Auparku prehŕňaním sa vo svetroch. Nebola schopná si nič kúpiť. Vo všetkom si pripadala zvädnutá ako opršaný veniec na cintoríne. Nakoniec vošla do kabínky s pár kusmi čiernej spodnej bielizne. Vyzliekla sa donaha, obliekla do čiernych podväzkov, podprsenky, nohavičiek, narúžovala si pery a prečesala vlasy. Dívala sa na seba do zrkadla, dnes už druhýkrát a hodnotila sa ako na bonitácii nejakého špeciálneho psieho plemena.
Predsunula boky. Prižmúrila oči. Bedrové kosti sa jej rysovali pod pevnou pokožkou, nohy dlhé, brucho hladké, prsia súmerne a smelo trčali do priestoru.
- Je to dobré, alebo nejako pomôžem? – opýtala sa spoza závesu predavačka.
- Je to dobré, - povedala Lola po zrelej úvahe. – Je to stále dobré.
Kúpila si cédečko Joa Cockera, pretože zúfalo potrebovala počuť nejaký mužský hlas, ktorý by ju ubezpečil, že všetko ešte môže byť v poriadku. Počúvala ho v aute, kým stála v zástupe iných áut, ktoré dávali prednosť nekonečnému prúdu korčuliarov na tradičnej piatkovej jazde mestom. What Becomes Of The Broken-Hearted. What Becomes?
Lola sedela na sedadle, dívala sa na prehliadku korčuliarskej módy, na krátke nohavice, ramienka podprseniek trčiace spod tielok, prilby, chrániče, dlhé vlasy vejúce vo vetre. Dvojice držiace sa za ruky, dievčatá na neistých nohách, ale isté si tým, že sú také sexy, že domov samy nepôjdu, svalovcov s fľašou vody v ruke, dredy, copy, šatky, usporiadateľov v krikľavých tričkách. Korčuľovali v prúde plnom života, predvádzali sa, hrali sa na európsku mládež ťažko nad vecou, boli pekní, aj ustráchaní, či sú pekní dosť, dychtiví, pozérski, trápni, smiešni, ale boli živí, tak strašne živí, že si Lola uvedomila svoju nekonečnú únavu, porážku, opotrebovanosť.
Okolo celkom blízko prefrčal vysoký mladík s červenou šatkou na hlave. Vzápätí sa vrátil, chytil sa otvoreného okienka. Mal dlhé hladké prsty. Ukazovák pravej ruky prelepený leukoplastom.
- Ste neuveriteľne krásna žena, viete to? Tak nebuďte smutná. Pekný večer prajem, závidím tomu mužovi, ktorý ho strávi s vami, - povedal mladík a kým stihla Lola zareagovať, bol zase preč, odkorčuľoval, stratil sa v dave.
Lola sa rozplakala a plakala, plakala, až si odplakala všetok mejkap, čo mala na tvári.
Druhá kapitola – Ty si taká iná
Dnes som mala prsia nechať doma, pomyslela si Šeri. Vydúvali sa z čiernej podprsenky a z hlbokého výstrihu ako dva grapefruity. Sladkohorké, teplé a spotené. Cítila na sebe unavujúce prepaľujúce pohľady uslintaných milovníkov citrusov. V saku požičanom od kolegyne takmer nemohla dýchať, ale bola to jediná možnosť, lebo jej vlhký sveter napchatý v taške ešte stále smrdel od hovädzej krvi. Sedemkrát prepratý v umývadle na dámskych záchodoch.
Ktosi okoloidúci potichu zahvízdal a niesol sa preč aj so svojím pachom dlho nepratých džínsov. Šeri sa zatočila hlava, chytila sa kovového okraja regála, ako keď sa slabší plavec zachytí okraja bazéna plného krúžiacich žralokov.
- Potrebujete poradiť?
Šeri sa otočila a objavila za sebou chudého mladíka v divnej zástere s prepravkou v ruke. Dokladač tovaru v hypermarkete, to je moja realita, zhodnotila deprimovane.
- Vyzerám na to? – odsekla.
- Vyzeráte, - povedal on. – Ale ja sa nechcem vnucovať.
Štrngal fľašami, keď ich ukladal do regálu, jednu vedľa druhej, tak aby sa nálepkami smiali jedným smerom, dopredu, do budúcnosti. Šeri sa dívala na tie dlhé šľachovité ruky, vláčne pohyby, pokoj v tvári a zrazu vedela celkom presne, tak ako to vie len dcéra stredoškolskej slovenčinárky, že človek s takou výslovnosťou a intonáciou môže robiť dokladača tovaru, len ak na niečom šlape. Na čomkoľvek. Na viacerom čomkoľvek. Proste odborník.
- Potrebujem si kúpiť niečo, z čoho sa opijem do mŕtva, - povedala Šeri.
Mladík sa postavil, o krok odstúpil a premeral si sortiment destilátov pred sebou.
- Chcete z toho aj vracať, alebo len hlava aby odišla? – spýtal sa.
- Nejaké mozgové bunky nech mi odumrú. Aby som nič necítila. Okno. Amnézia. A aby to bolo rýchle. Nemám čas do rána sa prepíjať do bezvedomia.
Dokladač sa natiahol a zobral do ruky fľašu.
- Tequilla? To je také veselé pitie, - povedal.
- Ja som chcela veselé pitie?
- Vodka?
- Všetci teraz pijú vodku. Keď to pijú všetci, nemôže to fungovať.
- Tak slivovicu.
- Ručíte za ňu?
Dokladač sa zahľadel na Šeri:
- Vyzerám na to?
- Nevyzeráte, že by ste ručili za čokoľvek. Ani za seba neručíte, že?
- Rada koketujete? – spýtal sa jej.
- Som len unavená.
Vhodil jej fľašu slivovice do košíka.
- Keby niečo, nájdete ma tu, tak dva týždne to ešte vydržím, potom ma zase zhltne peklo, - povedal.
- Mňa už zhltlo, - povedala Šeri. – Ale ďakujem.
Dokladač zdvihol prepravku a na odchode povedal, ani na ňu nepozrel:
- Nepite to nalačno, kúpte si slaninu, v pulte tú najviac vpravo.
S neprestávajúcim pocitom, že je sledovaná, sa Šeri pohla smerom, ktorým neurčito tušila výskyt zvieracích mŕtvol. Slaniny boli strašné. Tie vpravo, vľavo, aj v strede. Šeri sa nahla nad pult, aby si ich mohla obzrieť a nemusela sa ich dotýkať. Nechala na seba sálať chlad z chladiaceho zariadenia.
Zatvorila oči a znehybnela, naklonená nad údenými výrobkami, dúfajúc, že na chvíľu zastane čas a ona dostane možnosť urobiť si vo vlastnom živote existenčnú prestávku.
Reprodukovaná hudba zhasla a z reproduktorov sa ozvalo služobné hlásenie:
- Stratilo sa malé dievčatko Anička Winterová, ktoré však počúva hlavne na meno Šeri. Má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé. Prosíme, aby Anička alias Šeri prišla k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor, s ktorým... – hlas hlásateľky zakolísal, akoby zapochybovala, či to má naozaj prečítať, - ... mala byť až do pol piatej. Opakujem...
Šeri otvorila oči a narovnala sa. Cítila, ako sa jej nahrnula červeň do tváre.
- ... má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé...
Nie, nehalucinujem, to je len idiotský sprostý žart, Šeri sa snažila skoncentrovať, zhlboka sa nadýchla.
Okolo prešla pani v stredných rokoch, na hlave trvalá, obtiahnutý pulóvrik obkresľujúci záveje tuku na tele, do zápästia natesno zarezané hodinky. Zapichla do Šeri oči, nohy pomaly obkresľovali okolo obete kružnicu, pohľadom Terminátora vyhodnocovala, čo bolo v jej zornom poli.
- ... k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor... – hlaholil reproduktor.
- Slečna, - ozvala sa terminátorka.
- To nie som ja! – povedala Šeri, chytila fľašu slivovice, nechala košík tam a rozbehla sa preč, čo jej opätky stačili.
Zabrzdila až tesne pred poslednou pokladňou, nachádzajúcou sa presne na opačnom konci než tá s číslom 1. Bola rozhodnutá dostať sa z toho miesta čo najrýchlejšie. Oprela sa o pohyblivý pás a lapala po dychu. Vtedy sa za ňou objavil vysoký muž v obleku za päťdesiat tisíc. Gregor. Šeri sa strhla.
- Prečo ideš poslednou pokladňou? – spýtal sa pobavene.
- Lebo ma čakáte pri prvej, - povedala Šeri zúrivo.
- Zase si vykáme?
- Zase!
Bola to chyba, tá noc v hoteli minulý týždeň bola strašná chyba. Teraz si zase vykajú, po tom, čo si celú noc tykali, ona vie všetko o jeho vôňach, chlpoch, rukách, slinách, a pretože sa o tej jedinej noci – len diabol vie ako – dozvedela jeho žena, Šerin život už nikdy nebude ako predtým.
Gregor sa usmial, okolo očí sa mu vyskladali vejáriky. Šeri si niekoľko mesiacov predstavovala, že mu ich bozkáva a pred týždňom mu ich aj bozkávala a už nikdy nikdy nebude. Zaplavila ju vlna nenávisti, lásky a čistej telesnej žiadostivosti.
- Prečo ma nechávate vyvolávať ako stratené decko, keď som vám nechala odkaz, že musím odísť a zajtra prídem skôr a všetko dorobím? – vyštekla naňho potichu.
- Chcel som ťa vidieť.
- Ako ste ma našli?
- Náhodou. Videl som ťa v diaľke medzi regálmi v saku našej účtovníčky. A vedel som, že pôjdeš presne opačným smerom, než ťa budem čakať.
Usmial sa a pohladil ju po ramene:
- Si v poriadku?
- Netykajte mi.
Šeri vytiahla z peňaženky bankovky a podávala ich pokladníčke. Lenže tá už mala v ruke Gregorovu kreditnú kartu. Dnes bol stále o krok popredu.
- Ja si to zaplatím! – povedala Šeri, ale ani on, ani pokladníčka nereagovali.
- Bál som sa o teba. Odveziem ťa domov, - povedal jej Gregor, kým podpisoval účet.
- Nechcem.
Zdvihol fľašu slivovice a strčil ju do igelitky.
- To je večera? – spýtal sa.
- Dajte mi pokoj, - povedala Šeri, ale z jej hlasu sa už vytrácal vzdor.
- Mám jej dať pokoj? – spýtal sa Gregor pokladníčky.
Pokladníčka pokrčila plecami a usmiala sa. Mala kruhy pod očami a bledú pleť, akoby bola k tej pokladni prikovaná ako galejníčka. - Ja by som od takého fešáka chcela všetko, len nie pokoj, - povedala.
- Vy ho nepoznáte! – povedala Šeri.
- A ako by som rada! – usmiala sa pokladníčka.
Keď Šeri zdvihla dlane zo sedačky Gregorovho auta, zostali po nich na kožených poťahoch dve vlhké škvrny. Zastali pred domom, v ktorom mala Šeri prenajatý malý jednoizbový byt.
- Tak ďakujem, - povedala Šeri a otvorila dvere.
- Môžem ísť u teba na záchod? – spýtal sa Gregor.
- Robíte si srandu?
- Nerobím. Treba mi. To je príroda, to sa nedá okašlať.
- Nemôžete ísť inde?
- Vidíš tu nejaké vhodné kríky?
- Myslela som toalety v reštaurácii alebo na pumpe.
- Je to akútne, - Gregor nahodil psie oči.
- Dosť trápny pokus, ako sa dostať ku mne do bytu.
- Viem. A tykaj mi už zase konečne.
Kým bol Gregor zatvorený na toalete, Šeri sa zbavila saka a obliekla si veľkú bielu košeľu, ktorá jej prischla od minulých Vianoc, keď sa ktosi z príbuzenstva netrafil komusi inému do správnej veľkosti. Pripadala si v nej dostatočne asexuálne na túto príležitosť, keď treba čo najskôr vyhodiť z bytu muža, od ktorého by sa nechala najradšej čo najrýchlejšie pretiahnuť. Som chudera, povedala si Šeri a otvorila slivovicu. Hodila do seba prvý poldecák a vhrnuli sa jej alkoholové slzy do očí. K dnešnému resetu sa zjavne bude musieť preplakať.
Začal jej zvoniť mobil. Keď pozrela na displej, rozhodla sa nechať ho vyzvoniť. Lenže zazvonil druhýkrát. A tretíkrát.
Zo záchoda vyšiel Gregor. Usmial sa na ňu spôsobom, ktorý ju nekonečne podráždil. Tak sebaisto. Tak sexy. Tak bez štipky pochybností o tom, či je správne stáť práve v tejto kúpeľni, umývať si ruky a obzerať si krémy na poličke pod zrkadlom.
Keď telefón začal zvoniť štvrtýkrát, naliala si ďalšiu slivovicu, vypila ju a zdvihla.
- Ahoj, Filip.
- Šeri.
- Čo je?
- Môžem sa u teba zastaviť?
- Nie.
- Prečo nie?
- Prečo áno?
- Musíme sa porozprávať.
- Všetko sme si povedali.
- Nepovedali.
- Ježiši, Filip, daj mi už pokoj!
Zložila.
- Kto to bol? – opýtal sa Gregor bezostyšne obzerajúci knihy v knižnici.
- Nikto.
- „Moje meno je Nikto“. Poznáš ten film?
- To sú tvoje knihy?
- Áno.
- Nevedel som, že toľko čítaš.
- Mám ich na ozdobu, - povedala Šeri.
Gregor vybral z police malú knižočku, náhodne ju otvoril a prečítal:
- „predtým než navždy
odídem z tohto sveta
ach môcť tak ešte
na pamiatku jediný
jeden raz uvidieť ťa!“
- Mali by ste ísť domov, - povedala Šeri.
- Tykaj mi.
- Mal by si ísť domov, Gregor, - povedala Šeri ešte raz.
- Mne je tu s tebou dobre, - povedal Gregor.
- Bola za mnou tvoja žena.
- Viem.
- Bolo to strašné.
- Už na to nemysli.
Šeri pokrútila hlavou. Nedá sa nemyslieť. Cíti sa pokorená, ponížená, špinavá, ukrivdená a vinná. Všetko spolu. Dá sa to vysvetliť? Povedala len:
- Čo je to za šťastie, ak niekoho iného tým šťastím robíme nešťastným?
Gregor na ňu pozrel, prekvapene a dojato, akoby povedala nejakú základnú prevratnú myšlienku o hmote, gravitácii a energii a potom vyprskol do smiechu. Smial sa neviazaným smiechom zdravého človeka bez výčitiek a bez zbytočných myšlienok, objal ju a ona sa nechala, potom sa začala smiať tiež, po všetkých tých slivoviciach nalačno a potom jej strčil ruku pod košeľu a jazyk do úst a bola stratená.
Bolo to ako smršť, bez predohry, bez vyzliekania, len horúčkovité ruky a túžba a celkom mokré nohavičky, stiahnuté džínsy a rozopnutý rázporok a rýchle, vražedne rýchle prirážanie na ukojenie až bolestného hladu tela.
V posteli sa milovali druhýkrát. Pomaly a dôkladne. Obhladkaní, oblízaní a obhryzení do posledného miestečka.
Ležala mu na ramene a napadlo jej, že možno neexistuje žiadna karma, žiaden boh, žiadna vesmírna spravodlivosť, ktorá zariadi, aby tí zlí pykali. Možno všetky tie mechanizmy všehomírnej spravodlivosti vymysleli len ľudia, ktorým sa krivdilo, aby dokázali uniesť svoj život aj po akte poníženia a zrady, ktoré im niekto spôsobil. Existuje síce veľa príbehov o božích mlynoch, ale možno sú tie príbehy len účelovým výberom, ktorý sa tým porazeným, tým nešťastnejším, chudobnejším, škaredším a menej milovaným hodil do krámu.
Dotkla sa teplého nahého mužského tela vedľa seba. Nahmatala ľahko stoporený penis. Možno sa treba zamerať na veci, ktoré naozaj sú. Tu a teraz a iba kvôli nám.
- Ešte, - povedala mu.
A Gregor sa otočil a vyhovel jej.
Tretia kapitola – Som tvoj rytier
Gregor kedysi zbalil Lolu na toaletný papier. Na luxusný mäkký superbiely toaletný papier v časoch, keď mala drvivá väčšina jej spoluobčanov na záchodoch v lepšom prípade sivastý papierový recyklát, v tom horšom naskladané kúsky čohosi, čo bolo treba najskôr požmoliť, aby to zmäklo a potom spočinúť v ľahkej meditácii, aby sa myseľ odosobnila od pocitu, ktorý bude na patričnom mieste nasledovať. Vtedy dávno pre ten papier vycestoval do Rakúska a doniesol jej to, po čom túžila, tak ako to raz medzi rečou spomenula „ako po jednej z drobných každodenných radostí“. Lola mala rada najvyššiu kvalitu, a preto bolo trochu nepochopiteľné, prečo si vybrala Gregora. Gregor si nepreberal, v toaletných papieroch, ani v ženách, a tak bral trochu ako životnú iróniu, že sa oženil práve s Lolou.
Gregor sa pohrabal v kufri auta a našiel medzi neporiadkom balík toaletného papiera, ktorý mu ktosi doniesol z Ameriky. Boli na ňom kvety sakury alebo niečo podobne absurdné. Nechať si nosiť toaletný papier z celého sveta bola čistá haluz, ale on túto výstrednosť s istou zvrátenou radosťou rád podstupoval. Cítil sa ako skvelý manžel, čo má všetkých v paži. A Lole sa sakury budú páčiť, bol o tom presvedčený.
Vo vchode načapal dvojicu mladých. Na okamih zadúfal, že je to jeho syn, ale nebol, na to je Elvis ešte príliš mladý a nezorientovaný. Tento mládenec bez rozpakov a celkom zorientovane vytiahol ruku z nohavíc sedemnásťročnej susedky, Gregorovi sa dokonca zazdalo, že k nemu zavanula sladkastá vôňa štiav nadržanej mládky. Prešiel okolo nich bez slova a diskrétne, ešte ani nevošiel do výťahu, už sa k sebe znovu prilepili. Nič prerušované nie je dobré, spomenul si na pravidlo z mladých čias.
V byte bolo ticho a tma. Všetci na mňa serú, pomyslel si Gregor nie bez pocitu úľavy. Kým sú jeho vlasy, ruky, ústa nasiaknuté pachom inej ženy, je lepšie nenaraziť na tú vlastnú.
Otvoril chladničku a vyhrabal z nej poslednú plechovku piva. Lola nebola nakúpiť, čo nie je dobré znamenie. Aj keď sa hnevá, jedlo pre rodinu nezanedbáva. Len ním zlostne trieska o stôl.
Otvoril plechov...
agnessmol