Láska a utrpenie ako výslednica citových a pocitových konfigurácií v románe J.doc

Láska a utrpenie ako výslednica citových a pocitových konfigurácií v románe J. C. Hronského Jozef Mak

Mária Bušíková

Anotácia: V rámci širších súvislostí Hronského tvorby v príspevku uvádzame príčiny utrpenia postáv a možné spôsoby ich neverbálnej komunikácie. Zamýšľame sa nad problémom, akú hodnotu prisudzuje Hronský dedine.

Kľúčové slová: látka, téma, problém, citové a pocitové konfigurácie postáv, komunikatívny priestor.

Literárne spolužitie Hronského a dedinského prostredia

Jozef Mak je v prvom rade románom o človeku. Nie náhodou uvádza autor postavu do románového života vetou:

"Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti"/Hronský, 1969, s.5/.

Hronský dáva zreteľne najavo, že pôjde síce o osud všedného, obyčajného človeka, ale o osud neobyčajný a nevšedný. Čo je dôležité, Hronskému sa podarilo sklbiť jednotlivosť v celku a celok v jednotlivosti. Iba navonok sa javí román o životných osudoch izolovaných individualít, ale podrobnejšia analýza ukáže, že postavy v románe nie sú izolované. Jedna postava je od druhej až existenciálne pocitovo ale aj citovo závislá.

Postavy sú zároveň súčasťou dediny, ktorá sa pre Hronského stáva univerzálnou hodnotou. Nepôjde o postoj sentimentálny, ani o nostalgický návrat k slovenským realistom. Dedina sa u Hronského javí ako jeden celok, navonok pasívny, vnútorne ako silný, húževnatý organizmus, schopný prekonať svojou vnútornou silou ťažobu osudu. Zaujímavé je, že Hronský ako inktelektuál nebol súčasťou dedinského prostredia. Vo svojej prozaickej tvorbe siahol aj po téme z mestského i umeleckého prostredia a práve postavy z týchto prostredí sú slabšie, vnútorne nevyrovnané, z reality unikajú do spomienok alebo do snov. Pohľad Hronského na dedinského človeka je moderný, súčasný a Hronský dokázal, že dedinské prostredie mu ponúka nevyčerpateľné možnosti tvorivosti. Dedina v Hronského zobrazení tvorí celok bez slov, bez komunikácie, tvorí jednotu, navonok sa neotvára, ale si žije svoj vnútorný život, ktorý je iba navonok ukrytý a zdanlivo nečitateľný.

Postavy i dedina sa otvárajú čitateľovi cez rozprávača, ktorý veľmi dôverne pozná ich vnútorné pohyby, tragédie či nesplnené sny, teda môžeme konštatovať, že postava sa otvára iba zvnútra k čitateľovi a tým vytvára priestor na intímne puto rozprávača a postáv, signalizujúce zároveň estetickú hodnotu dediny pre samotného autora.

Ak pod termínom látka sa rozumie "mimoliterárny podklad", môžeme konštatovať, že látku ako zásobáreň pre tému bude tvoriť existencia človeka v 20. storočí - v čase neistoty, chaosu, revolučných premien i napätí z očakávania spoločenských zmien, v čase veľkého technického rozvoja ale i ničenia. V spoločenskom chaose, ktorý človek nemôže ovplyvniť, sa zmieta, uniká, stráca ale i hľadá istoty i morálne hodnoty.

Ak pod témou rozumieme "literárne transformovaný rozsah životných javov, ktoré si autor vybral z látky", tú bude tvoriť život obyčajného človeka.

Problémov je v románe viac, my sa sústredíme na dva - lásku a utrpenie, ktoré sa stanú predmetom našich nasledujúcich úvah. Keďže problém je prepojený s postavou, tá si v románe žije svoj vonkajší a vnútorný život. M. Bátorová uvádza až "trojitú dejovú líniu:

- „dej primárny, ktorý sa deje "pred očami" čitateľa,

- "vnútorný dej" tajný psychický život postáv, o ktorom vedia a

- "tretí dej", ktorý tušia ale nevedia ho ani presne určiť, ani ovplyvniť" /Maťovčík, 1997,

s. 65/.

Keďže postavy žijú, ako sme uviedli, svoj vnútorný život, ten predpokladá nekomunikáciu a vytvára pevnú pôdu pre problém.

Román Jozef Mak je predovšetkým románom o ľudskom utrpení, o ľudskom údele, tichom šťastí, pokore, hriechu i nádeji, vnútornej sile, ale predovšetkým o veľkom poznaní. Jozef Mak ako postava je stelesnením predovšetkým ľudského a nie románového údelu. " V románoch sa s Jozefom Makom niečo také musí stať, aby ho viac na svete nebolo. Lenže život nie je román“/Hronský, 1969, s. 270/.

Keďže Jozef Mak je román o človeku, začína sa jeho narodením. Prvok osudu preniesol Hronský už zo svojej novelistickej tvorby. Osud predurčuje údel postavy vopred.

Láska a utrpenie ako výslednica citových a pocitových konfigurácií postáv

Láska a utrpenie sa stali teda problémom pre postavy. Akými citovými a pocitovými konfiguráciami budú postavy prechádzať, prečo ženské postavy opúšťa racionálno a budú sa poddávať podvedomiu, prečo láska nevedie ženské postavy k tvorivému činu, ale poddajú sa sebazničujúcemu vnímaniu? Na tieto problémy sa pokusíme nájsť možné riešenia, pretože, domnievame sa , že citové a pocitové podložie Hronského postáv ostane naďalej otvorené. Pokiaľ prejdeme k uvedeným problémom, je dôležité uviesť, pri ktorých postavách je zreteľne prítomný problém lásky a utrpenia. Uvádzame Jozefa Maka a jeho vzťah k trom ženám - matke, Maruši a Jule.

Jozef Mak sa narodil z hriešnej lásky a tá ho voviedla do sveta bolesti a utrpenia. Jeho inakosť nedovoľovala okoliu, aby ho prijalo medzi seba, okrem jeho matky. Príchod nového života predpokladá radosť, ale Makovo narodenie je sprevádzané tichom, nekomunikáciou okolia, s obavami ho prijíma aj jeho nevlastný brat Ján, pretože "všetka zodpovednosť sa zvalila na neho", bojí sa hanby, ktorá sa uvalila na nich Makovým narodením. Ani poriadnu krstnú mater nemal, iba "neporiadnu osobu" Hanu Meľošovú.

Keďže u Hronského sú prítomné lyrizačné tendencie /ale tie nie sú predmetom našich úvah/, nemôžeme nespomenúť čas, "keď je nie noc, ani ráno, iba čas najtuhšieho a najsladšieho spánku"/Hronský, 1969, s. 6/, teda nie vhodný čas na príchod nového života.

Paradoxne novonarodenému synovi nikto nič nedaroval, ale prichádza ho obdarovať Kristus, daroval mu "ukrižované ruky", pretože aj jeho obetovanie sa pre človeka sprevádzalo utrpenie.

Narodením Jozefa Maka prichádza na svet jeden človek, ale ľudský život a údel posúva autor do všeobecnej roviny "lebo mater preto rodí, aby vychovala človeka"/Hronský, 1069, s. 7/.

Okolnosti, za akých sa narodí Jozef Mak, sme už uviedli. Matkina láska ho sprevádza ďalej. Vyháňa ho z domu, aby ho ochránila pred silnejším a tvrdším Janom. Keď im zhorí dom, nájde s matkou náhradný domov v dome krstnej Meľošky. Príjmu ho aj rubári medzi seba. V hore bol pri ňom ako tieň aj jeho nevlastný otec Biaľoš. Láska k Maruši ho ovládla natoľko, že "začína byť človekom pastier Jozef Mak". Pri Maruši sa cíti slobodný a šťastný. On, ktorý nehovorí, s dôverou jej dokáže rozprávať, a ani nevie, „odkiaľ to chodí, že vie Maruši toľko rozprávať". Láska k dvom ženám k matke a Maruši ho vyprovokujú k aktivite, k činu. Jano odmietne postaviť si dom, pretože žije bez lásky /aj matkinej/, Jozefa vyburcovala láska k rozhodnutiu postaviť si vlastnú chalupu, miesto istoty a lásky. Vo chvíli, keď odchádza na vojnu, začína sa vyvíjať jeho život šťastne /láska k Maruši, k matke, stavanie chalupy/.

Po príchode z vojny nastáva pre Jozefa Maka zlomová situácia. Viera a láska, ktorá mala podobu ilúzie a dôvery sa pretavuje na tvrdú skutočnosť, na sklamanie, ba až na frustráciu, ktoré ale zároveň podmieňujú jeho existenciu. Porovnajme tie motívy, ktoré ho najprv viedli k činu, neskôr nadobúdajú rozmner hrôzy a nekonečného sklamania.

Motív lásky

"Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu"/Hronský, 1969, s. 25/. "Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo"/Hronský, 1969, s. 80/.

Motív matky

„Marušin chlieb mal ešte i teraz v kolibe schovaný, nezjedený, za svedka prichystaný, že je Maruša i taká dobrá ako mater"/Hronský, 1969, s. 26/. "A mať som sám pochoval v najhorších časoch"/Hronský, 1969, s. 82/.

Motív domova

"Staval chalupu iba sám. Zavše ju postavil do posledného klinca. Potom smelo otvoril vrátka Meľošovie, - len tak zhrmotali, - vošiel, Marušu pojal za ruku a zdrsnil si naschval hlas, aby mu nebol veľmi poddajný, keď volal. - Maruša, poď, chalupu mám prikrytú a niečo budeme jesť"/Hronský, 1969, s. 38/. "Túto od stola až po dvere bude Jožova polovica - vyskočil Ján Mak a preťal chyžu širokou dlaňou"/Hronský, 1969, s. 83/.

Z uvedeného jasne vyplýva, že Jozefa Maka sklamú práve tie skutočnosti, v ktoré veril. V našich ďalších úvahách sa pokusíme ujasniť si stupne pocitovosti a za akých okolností sa bude uberať citový a pocitový život mužskej i ženských postáv. U Jozefa Maka ho môžeme sledovať po osi:

viera /láska/ - sklamanie - hnus - sklamanie zo seba samého - poznanie – katarzia. Ako sme uviedli, Hronského postavy nežijú izolovane. Naopak, sú od seba existenciálne závislé, ale zároveň sú paradoxne osamotené. Tu Hronský naliehavo rieši nielen vzťah jednotlivca k jednotlivcovi, ale hlavne vzťah jednotlivca k spoločnosti. Paradoxný stav izolácie a osamotenia, ale zároveň túžba po človeku má viacero možných predpokladov. Môžeme vychádzať z Hronského vlastnej osobnej skúsenosti. Literárne explicitne je prítomný motív inakosti postavy, čo možno chápať ako problém invencie - Jozef Mak príde na svet ako nemanželské dieťa, Maruša pije, Jula je mrzáčka, ale napriek zákazu sestier sa vydá. Ďalšou z možností, a tú považujeme za ťažiskovú, je neschopnosť postáv komunikovať. Ticho, ako neverbálny prejav komunikácie, spôsobuje postavám utrpenie, pretože základným predpokladom ľudskej existencie je komunikácia. Jozef Ciger Hronský je autorom ticha. Mlčanie i hovorenie má v texte svoj priestor. Nazdávame sa, že je rovnako ťažké a štylistický zložité zobraziť slovami ticho i hovorenie.

Komunikatívny priestor v románe

Kým prejdeme k úvahám o možnom komunikačnom priestore a mlčaní, je nutné sa pozastaviť pri možných komunikatívnych situáciách, ktoré sú predpokladom na hovorenie, ale výslednicou je ticho. Vráťme sa teda k nášmu problému, ktorý je predobrazom a východiskom ticha. Je dôležité upozorniť na skutočnosť, že postavy sa síce nestretnú s rovnakým citovým podložím, ale v rovnakom problémovom čase a tým Hronský predostiera možnosť stretu postáv s nie tými istými citovými a pocitovými konfiguráciami. Takmer vždy ide o stretnutie silnejšieho citového podložia so slabším. Teda tu, myslíme si, v tomto priesečníku je potrebné sa pozastaviť, Hronským povedané mlčky postáť a otvoria sa neuveriteľne krehké záhyby ľudskej duše, a čo je u Hronského priam úchvatne podmanivé je skutočnosť, že Hronský to, čo sa vysvetliť nedá, nekomentuje ani prostredníctvom postáv, ani prostredníctvom rozprávača. Nedopovedaným necháva čitateľa vo vnútornom nápätí, núti ho hľadať sa v postavách, opäť sa vracať a skúmať tajomstvo príťažlivosti i ťaživosti ticha, ktoré je uchopené medzi riadkami, pretože umelecká literatúra nepotrebuje dopovedať, nepotrebuje autorské komentáre, ale čitateľ potrebuje hľadať skryté obrazy významov slov. Ohromná devíza Hronského je už známa skutočnosť z jeho novelistickej tvorby, kde jeho postavy sú nejasné, zahmlené, ich konanie nevysvetliteľné a práve táto skutočnosť neustále priťahuje a každá postava unesie nové interpretačné návraty a ponúka nové odkrývanie nejasného, ale číry obraz postavy Hronský nikdy nepredloží.

Keď hovoríme o vnútornej sile či slabosti postavy, nemusí ísť iba o stretnutie mužských postáv so ženskou. V istej pozícii Maruša sa stáva sokyňou Jule, pretože ona je ešte mocnejšia ako samotný Jozef Mak. Ponúka sa teda možnosť interpretácie, že aj tento stret neponúka rovnocennú komunikačnú situáciu, čo vedie k neustálemu komunikatívnemu nápätiu, pretože nepovedané, čo má byť povedané, prenecháva živnú pôdu pre možnosť tušeného, zveličeného, zahmleného a vnútorné nápätie sa vypína až do existenciálnych polôh. Pokusíme sa naše úvahy realizovať na konkrétnom texte. Budeme hovoriť o troch postavách, o Jozefovi Makovi, o Maruši a Jule, pretože tie sú nositeľmi neverbálneho nápätia celého románu.

Aký je teda Jozef Mak? Je na ceste emocionálneho hľadania. Vo svojich rozhodnutiach je neistý. Hľadá, ale emocionálne nenájde to, čo hľadá. Je citovo nevyzretý. Madona by to mohla byť.

Sledujúc citové konfigurácie lásky Jozefa a Maruše, nemôžeme nevšimnúť si, že Maruša je vo vzťahu stále aktívnejšia. Pre Marušino citové podložie je príznačné intenzívne prežívanie citov. Nemôžeme ale tvrdiť, že Jozef Mak je negatívna postava, ale zdá sa, akoby nestačil sa dostať na hranu takého istého citového napätia ako Maruša. Domnievame sa /ak uvažujeme v Marušinych citových intenciách/, akoby Jozef Mak "dobiehal, ale nedobehne", dozrieval, ale citovo nedozrie na to, čo od neho Maruša, neskôr i Jula očakáva. Nie je schopný vidieť viac, ako chce, alebo môže? "Pozabudol ju i objať, i zadržať, keď odchodila, a iba potom, neskoro, keď jej dávno nebolo zvolal ticho do tmy: - Maruška ..." / Hronský, 1969, s.34/. "Radšej zabudni na klad a pomyslí si na mňa"/ Hronský, 1969, s.65/. Mohli by sme uviesť viacero podobných situácií. Po zlomovej situácii /návrat z vojny/, „nastáva pretváranie vonkajších okolností Makovho tragična do jeho vnútorného zdôvodňovania"/Števček, 1983, s. 173/. J. Števšek ďalejuvádza negativitu života ako vnútornú potrebu. "Jozef Mak, ktorý sa borí s udalosťami, ktoré nevie a nemôže ovplyvniť, zistí, že negativitu svojho života aj potrebuje, a preto jej prejavy podvedome vyhľadáva"/Števček, 1983, s. 173/.

Po Jozefovom nárate z vojny zaskvie sa radosť v Marušinom živote, ilúzia lásky k Jozefovi Makovi ju na istý čas naplní šťastím. Maruša túži po „čistom“ Jozefovi, miluje ho natoľko, že láska je príčinou jej tragickej smrti. Maruša túži po čistej láske, pretože v mladosti bola svedkom „nečistej“ medzi vlastným otcom a Makovkou. Vydala sa za tvrdého Jána Maka, dôvodom by mohol byť aj jej otec, tvrdý Meľoš, podobný Jánovi Makovi.

Sila a slabosť ženských postáv v strete s hľadajúcim a tajomným Jozefom Makom tvoria základ ich citovej drámy. Slabosť, to značí samota, vedomie, „že nepatrím tomu, komu patriť chcem." „Tak bolo za to, lebo Maruša nebola vždy mocnejšia od Jozefa Maka a vôbec nie vtedy, keď bola sama"/ Hronský, 1969, s. 87/. Sila je protipólom k slabosti. To znamená, ku niekomu, koho milujem, patrím. V uvedenej bipolarite ľudského vedomia i podvedomia sa budú zmietať ženské postavy, alebo sa navodzuje iné riešenie - slabosť jednej postavy je signálom sily druhej.

"A ty, Jozef Mak si biedny, vyvaľuješ oči na Marušu a mĺčky hučíš do seba: - ako vie držať sito, ako vie kráčať! Vie, kde je rebrík! Veď ja sa neviem ani hnúť"/ Hronský, 1969, s.149/! O sile môžeme uvažovať aj takto. Mohla byť vo všetkých troch postavách, ale na to, aby pretrhli začaté citové putá to Hronského postavy nedokážu.

"Hej, toto je iná Maruša, trochu strašná Maruša. Keď jej ruky padnú do lona, nie je to od slabosti, iba falošný opak. Práve vtedy stvrdne v Maruši nejaké odhodlanie"/ Hronský, 1969, s.210/. Maruša neustúpi, nevzdá sa, pretože jedine ona má právo na Jozefa Maka.

"Ak neprídeš, prídem ja. Vyber si, ako ti bude lepšie. Ja nemám otca, brata, nemám muža, nepoznám ja nikoho, a ak sa ty budeš odvracať, nuž ja ti nepoviem, čo sa stane. Teba som poznala prvého a ja si myslím, že som tebe sprisahaná a nikomu inému na svete. Nazožierala som sa dosť. Ak chceš, zadusím Jana, keď si ku mne priľahne do postele, ale ty musíš prísť"/ Hronský, 1969, s.210/.

Aj Marušina smrť je mocnejšia ako Jozef Mak, "lebo tak mu je súdené, aby Marušu vozil so sebou, kdekoľvek sa pohne" / Hronský, 1969, s.259s/. Jozef Mak na ceste emocionálneho hľadania sa chce upevniť v čistote. Našiel čistú a pokornú Julu, ktorej vedomie a podvedomie sa tvaruje za takých istých podmienok ako Makovo. Je iná, je mrzáčka, nenávidená sestrami a podobne ako u Jozefa Maka ide o "rozpor prirodzeného a neprirodzeného." V Jozefovi Makovi stŕplo čosi, keď ho Jano nezbil a Jula je schopná prosiť o odpustenie, hoci vie, že Jožo ju podvádza s Marušou. Ale v čom je Jula iná, vynimočná? Vo svojej čistote. Jula tvorí síce Marušín protipól, ale jedno majú spoločné - sexus. Jula vo svojom jednosmernom uvažovaní nedokáže myslieť ináč, iba takto, že Jozef Mak ju nemôže nikdy vnímať ako ženu, hoci nemôžeme jednoznačne tvrdiť, že ju nemá rád. Od psychického chradnutia a smrti ju nezachránia ani jej dve zdravé deti. Porovnajme rovnaké situácie, v ktorých sa ocitajú Maruša i Jula:

"Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo, no a keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv"/ Hronský, 1969, s.148/. "Prižmúrila oči, vyškĺbla z pŕs - čoto z utajeného dychu a iba tušila, že sa Jozef Mak prikĺzol na zem.

Zošklivil sa Makovi svet, keď vstával zo zeme, Julu by bol odsotil"/ Hronský, 1969, s.106 /.

Vráťme sa teda k citovým polohám July i Jozefa, ktoré sa stretávajú v rovnakom problémovom čase "rozorhialo sa vnútro Julino" - "od Jozefa vial chlad." Tento citový nesúlad ubíja Julino vnútro a ona sústredená len na svojho muža "nezvláda si myseľ", tu začne prevládať iracionálno, čo je zavše silnejšie ako dar /slzy a sila/ ktorý dostala Jula od Vianočného Ježiša na Štredrý deň /jej syn začal chodiť/. Druhý citový priestor jej ponúka nádej, ktorá odvrácia poznanie, ale iba načas, o neláske Maka k Jule. "Mak, zato že nerozmýšľal, prikročil a sňal jej plachtičku, ba i Julu pojal za ruku, nevedomky tak, ako robievajú ľudia, čo sa radi majú" / Hronský, 1969, s.140/.

Keďže sa postavy, ako sme vyššie uviedli, nestretávajú s rovnakým citovým pôdorysom, ale v rovnakom problémovom čase, predpokladá sa absencia verbálnej komunikácie.

Pokusíme sa odkryť ďalšie možnosti nerealizácie verbálnej komunikácie. Jeden z dôvodov je nevhodnosť protikandidáta na možný rozhovor " - postavím si chalupu, - myslel si vtedy Jozef Mak. A ťažká mu bola myšlienka, lebo ju nemal komu povedať. Maruši nebolo by dôstojné, lebo stavať chalupu je veľká vec, ani materi nie, hodila by iba rukou a krstná mater Hana Meľošová, ktorá by mu bola iste rozumela, práve zomrela"/ Hronský, 1969, s. 60/. Pokračuje síce dialóg medzi mŕtvou Hanou Meľošovou a Jozefom Makom, ktorý sa javí ako irónia, pretože Hane Meľošoveaj, ktorá by ho bola pochopila, urobil krátku truhlu, do ktorej ju museli lámať. Pri tomto type nerealizácie dialógu je potrebné upozorniť na funkciu času, ktorý je zábranou možnej realizácie dialógu. Postava prichádza totiž neskoro. Takých situácií je v románe viac, napr. z Gregorom Biaľošom, svojím otcom, sa pomerí Jozef Mak až po jeho smrti. Dialóg medzi Jozefom Makom s mŕtvou Julou sa realizuje až po jej smrti. Tento spôsob nekomunikácie vo vhodnom problémovom čase odsudzuje postavu do zajatia vlastných citov a pocitov, ktoré často vyusťujú do iracionálna, ale zároveň burcujú postavu k uvedomovaniu si vlastnej viny .

Druhá poloha možného dialógu nastáva v situáciách, kedy slová nemajú silu výpovede. Také je stretnutie Jozefa Maka s Marušou na rúbanisku, ktoré patria azda k najkrajším obrazom nevypovedaného v slovenskej literatúre. "Ružová červeň stuhla jej v tvári, keď pribehol k nej, a nemohla sa naozaj ani usmiať, ako nemohol sa jej napochytre prihovoriť ani Jozef Mak" / Hronský, 1969, s.41/. Ďalej nasledujú neukončené dialógy, ktoré nadobudajú skôr informatívnu funkciu. Tento typ nerealizovaného dialógu, kedy slová nemajú silu vypovedať, je jedným z kompozičných postupov pri postave July, hlavne pri zobrazení pocitov Julinej lásky k Jozefovi Makovi aj postupného Julinho sklamania.

Tretím najtypickejším typom možnej, ale nerealizovanej komunikácie, ktorá citovo najviac zasahuje slabšie postavy, je v čase očakávania dialógu. S. Rakús uvádza: "Motív mlčania sa dá uplatniť len tam, kde sú predpoklady pre dialóg“/Rakús, 1988, s. 74/. Tento postup je prítomný hlavne pri postavách July a Jozefa Maka. Stupňuje citové napätie u July, vzbudzuje a potvrdzuje pochybnosti o Makovej neláske. Jula darmo zbiera v sebe vnútornú silu, "Julin krč bol zákerný, keď sa najmänej nazdala, vtedy ju vychytil a priam srdce jej začal skrúcať sem i ta" / Hronský, 1969, s.156s/. Makovo ticho pripraví Julu o ilúzie, odsudí ju do osamelosti, čiže k tomu, k čomu bola osudovo určená už vo svojom detstve. Štvrtým možným typom mlčania je predpokladaná komunikatívna situácia, kedy mlčanie potvrdzuje vnútorný tušený predpoklad, ktorý nadobúda u postavy až existenciálne hraničné dimenzie. Uvádzame mlčanie Meľoša, ktoré pred Julou Makovou potvrdzuje Makovu neveru, či mlčanie Makovky pred Marušou, ktoré potvrdzuje jej hriech spáchaný so starým Meľošom.

Uviedli sme niekoľko typov možných i nerealizovaných možností hovorenia, tie sú prítomné pri všetkých postavách, navzájom sa prelínajú, dopĺňajú a vytvárajú voľný priestor pre vnútorné nápätie i vzájomnú izoláciu.

Po uvedených úvahách pokusíme sa dotvoriť obraz Jozefa Maka, čiastkové úvahy sme uvádzali priebežne. Pretože Jozef Mak bol neistý, citovo nevyzretý, silný i slabý, hľadajúci, pomaly sa rozpadáva. Na ceste hľadania stráca Marušu i Julu, pretože v čase, keď ju mal, neuvedomoval si jej čistotu, lásku a pokoru. "Veď čože mu bola Jula? A čo mu je i teraz, hoc je biela? Ale... "/ Hronský, 1969, s.141/. Maruša a Jula tvoria dva póly stojace proti sebe s dvomi rozdielnymi citovými i pocitovými konfiguráciami, ale obe ubije láska k Makovi, ale zároveň ony privádzajú Maka k poznaniu, že sám sa stáva objektom lásky, ale i sklamania zo samého seba. Odpustenie mu nemôže dať nikto iný iba Jula. Utrpenie Makovo sa nekončí. Musí prijať a zachovať "veľký zákon sveta: musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial"/ Hronský, 1969, s.271/.

1918) - symbolizmus

Ťaháky-Referáty > Slovenský jazyk > Literatúra

tlačiť|uložiť

Na začiatku 20. storočia začínajú do literatúri prenikať nové umelecké postupy a filozofické koncepcie. Ich nositeľmi sa stalo mladé pokolenie básnikov, ktoré nazývame slo.lit. moderna alebo Kraskova básnická škola. Vychádzajú z toho, že svet nemožno zachytávať objektívne, ale subjektívne - človek má vnímať svet prostredníctvom svojich pocitov, myšlienok, má preciťovať život, ktorý sa vôkol neho odvíja. Do Kraskovej b.školy sa hlásili básnici, prozaici, lit. kritici. Hlavnými predstaviteľmi sú Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladnimír Roy, Ivan Gall. Uverejňovali svoje príspevky v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena. Všetci žili na rozličných miestach, mali rôzne povolania, nikdy nevystúpili s jednotným programom. Ale ich tvorbu aj tak spájali spoločné črty.

Základné znaky slovenskej moderny

Podnety tvorby - chceli inak zobraziť realizmus, ale nekritizovali ho. Vychádzajú z tradícií slo. literatúry, v tvorbe Hviezdoslava a Vajanského. Najviac na nich pôsobila sl. romantická poézia od Sládkoviča, Botta, Kráľa. Mali podobný cieľ ako oni - túžili po slobode človeka, po jeho uplatnení v spoločnosti. Boli nespokoní so spoločnosťou, búrili sa, ale narážali na krutú a drsnú spoločnosť ktorá ich napĺňala sklamaním. Ďalším pdonetok bola svetová romanticá lit. - Byron, Lermontov, Puškin. Výzanmným podnetom bola aj súčasná svetová literatúra - fran. Básnici symbolistov - Baudelaire, Verlaine.

Subjektivizácia tvorby

Ich tvorba sa subjektivizuje, pretože autor nehovorí za národ, ale za seba, svoje bolesti, trápenia, osud, ktorý sa často spája s osudom celého národa. Základným životným pocitom je pocit smútku, sklamania, dezilúzie. Sú rozčarovaní zo spoločnosti v ktorej žijú, chcú ju zmeniť, ale uvedomujú si, že nemajú dostatok síl. Preto sú pesimisti, snívajú o lepšom svete, vracajú sa do minulosti keď bola spoločnosť lepšia.
Sústredia sa na zobrazovanie individuálneho osudu, komunikujú sami so sebou, ich poézia je vlasne spoveďou. Myslia si, že sa zbavia pesimistických myšlienok touto spoveďou a vyrovajú sa s nimi.
Snažia sa obísť problémy jedného národa, ale chcú zobrazovať všeľudské problémy, ktoré sa dotýkajú každého človeka.


Títo autori sú navonok aktívni - búria sa proti spol., ale vo svojom vnútri, v osobných vzťahoch sú to zlomení jednotlivci. Preto je ich život pre nich problémom, kladú si otázku ako žiť.
Nevyjadrujú sa priamo. Väčšinou píšu krátke lyrické básne, lebo táto tvorba im umožňovala najlepšie vyjadriť myšlienky. Príroda im je oporou ako romantistom. Smútok, ktorý prežívali vyjadrovali zmyslovými metafórami ladenými tmavými farbami.
Báseň próze - je to nový žáner, je to próza s lyrickými prvkami - reflexie, úvahy autora, opisy prírody.

Slovenská medzivojnová próza

Ťaháky-Referáty > Slovenský jazyk > Literatúra

tlačiť|uložiť

Vojna, mladosť, súčasnosť

STARŠIA GEN.:
predV, Kukučín, Tajovský, Timrava, Jesenský, Jégé;

STREDNÁ GEN.:
Rázus, Krčméry, Hrušovský, Hronský;

MLADÁ GEN.:
Vámoš, Horváth, Letz, Jilemnický, Hurban; ...