MEDOVNÍKOVÁ CHALÚPKA
......................................................
/dramatizovaná rozprávka/
Úvod: hudba – ENYA
báseň /1. recitátor/
Pesnička sa spieva,
rozprávka sa rozpráva,
ten, kto sa rád díva,
krásne veci spoznáva.
Tak sa aj ty dívaj,
uvidíš tak nový svet.
Srdcom ten svet vnímaj,
uvidíš, že zla v ňom niet.
...................................................................................................
hudba – ENYA
Úvodné slovo: rozpráva rozprávač
......................
Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna matka a mala dve utešené deti: Janíčka a Marienku. Janíčko bol smelší, a tak nahovoril Marienku, aby sa vypýtali na jahody. Mamka o tom dlho nechcela ani počuť, ale keď ju neprestávali unúvať, nuž ich pustila. Dala im košíčky, do košíčkov chlebík a prikázala im, aby sa v lese dlho nebavili a aby nikde nezablúdili.
..................................................................................................
Marienka: /Spieva si pesničku – Jahôdky sú pekné červené,
chutia Janíkovi a aj mne.
Nazbieram ich aj do košíčka,
nech sa poteší i mamička/.
Janík: „Jaj, či sú len krásne! Jaj, veď sú veľké ako vrabčie hlavy , sladké ako med a červené ako krv! Poď sem, Marienka, tu len tak ovísajú ako zvonce!“
Marienka: „Už letím! Jéej! Tie sú naozaj krásne! A tu sú ďalšie! A ďalšie. Janíčko, toľko jahôd som ešte v živote nevidela.
Janík: Ani ja Marienka. Ani ja. Veď sa nezmestia ani do košíčka.
/Deti behajú po hore, pospevujú si známu pesničku, napchávajú sa jahodami, v košíčku majú jahodové červené cukríky a s radosťou ich ponúkajú divákom. Pomaly sa vzďaľujú z javiska a na scénu prichádzajú víly, ktoré sú oblečené v čiernom a predstavujú noc. Tancujú tajomný, pomalý tanec – ENYA. Po dotancovaní nahlas šepocú:
Už ide tajomná noc,
už ide tajomná noc,
tá má nad všetkým moc,
tá má aj nad deťmi moc
moc, moc!!!
....................................................................................................
Rozprávač: Kým sa deti motali, zatúlali sa v tých horách. Už sa zvečerievalo a deti raz nevedeli, akým smerom ísť.Hora bola hustá ako hrebeň a pomaly sa prikradla aj tma, že nevideli na krok. Sadli si pod strom a tam čupeli a triasli sa od strachu aj od zimy ako osiky.
Janíčko: „Ej, Marienka, my tu nemôžeme takto ostať. Počkaj, pôjdem sa pozrieť, kde by sme sa uchýlili.“/pozerá na všetky strany a uvidí v diaľke svetielko/.
Marienka:“ Poďme mi Janíčko za tým svetielkom! Hádam nájdeme nejaký dom alebo ľudí!“
Janíčko: „ Máš ty pravdu sestrička. Poďme mi odtiaľto. Počkáme tam do rána a keď vyjde slnko, nájdeme chodník a cestu domov.“
Marienka:“Aha, akýsi dom! Sadnime si na lavičku! A aj som nejako vyhladla. Ale čo budem jesť? Mamičkin chlieb, čo mi dala na cestu , som už dávno zjedla a jahody sa mi v tej tme na chodníku vysypali. Ach, jaj. Čo ja biedna budem robiť? /Oprie si hlavu o stenu domu a zavonia jej perník/. Janíčko! Zdá sa mi, že tu niečo krásne vonia. /Čuchá, olamuje, privoniava/.
Jaj, veď je to perník!!!“/Deti sa vrhnú v hlade na stenu a celú ju objedia/.
Ježibaba:Aha, tu ste ledačiny, čo mi stenu lámete!? Už mi neujdete!!!Cha- cha- cha!!! /vtiahne ich dnu, deti zaspia na zemi/.
.............................................................
TANEC – čierne víly
Janík: /ráno/„Vstávaj sestrička! Slnko vyšlo, ideme domov !“
Ježibaba: „Ale, ale, kdeže by ste chodili? Navarila som vám mrveničky s mliekom, napiekla postruhníkov. Dobre vám bude pri mne.“
Rozprávač: Ale deťom bolo v medovníkovej chalúpke čoraz horšie. Marienka musela Ježibabe pomáhať a Janíčka zavrela do chlievca. Deti ani netušili, čo zamýšľa s nimi spraviť.
Ježibaba:“Nože, mi, Janíčko, cez túto škáru ukáž malíček!
No, ešte je z teba nič, ešte si veľmi chudý.“
Janík:“Ja už viem, čo tá chcem s nami spraviť. Ale nič sa neboj, ja viem, ako jej prejdeme cez rozum! Vieš čo, ona dobre nevidí, ja jej poviem, že som už dosť tučný, že sa ani pohnúť nevládzem.“
Ježibaba: „No poď, Janíčko! Poď sa poprechádzať po slniečku. /Janík sa medzi tým vypchá, aby bol tučný/. Jaj, ale ako si mi ty pribral. Aký si mi pekný, okrúhlučký. Tak sa mi zdá, že nadišiel správny čas. Marienkáááááá! Choď vykúriť pec!!!/Teší sa škodoradostne/. A ty Janíčko, sadni si do tohto fúrika, budem ťa na slniečku voziť, aby si mi bol peknučký, opálenučký!!! „
Janík: „Lenže mne na tom bude tvrdo!!!“
Ježibaba: „Počkaj, dám ti tam niečo mäkké!“
Janík:“Ale teraz je to krivé! Musíte mi to vyrovnať, lebo by som spadol.“
/Ježibaba si sadne do fúrika/.
Janík: „Marienkáááá! Poď rýchlo sem! Pomáhaj mi tlačiť!“
/Hodia Ježibabu do pece. Vyhladovaní si začnú ujedať z chalúpky. Vtom sa zjaví škriatok/.
Škriatok:“ Vy sa tu napchávate a mne nedáte? Rýchlo dojedzte a potte za mnou. Musím vás vyviesť z tohto začarovaného lesa,lebo večer prídu Ježibabine kamarátky – zlé strigy a podpália celú perníkovú chalúpku.“ /Kráčajú, poskakujú spolu po lese a spievajú: Ja som malý záchranca,
ten, kto môže zachráň sa.
Ja rád všetkým pomáham,
veľkú radosť z toho mám/.
.................................................................................................
Prichádzajú VÍLY oblečené už do bieleho a tancujú na VESELÚ hudbu.
Matka: „Deti moje, kde ste boli tak dlho? Už mi išlo srdce puknúť bez vás? Čo som vám hovorila,aby ste sa v lese netúlali, že vás môže niečo zlé postretnúť?!“
Janíčko a Marienka: „My to už viac neurobíme, my sa už v lese túlať nebudeme, sľubujeme!“
Matka: „To som rada, deti moje, lebo veľa starostí ste mi spôsobili. Poďte ku mne ,deti moje, nech si vás vystískam!“
...............................................................................................
Rozprávač: To bolo radosti v chalúpke.Matka si uvítala svoje dietky, dietky sa zvítali s mamičkou. Radosti nebolo konca – kraja. Veď bodaj by aj nie, veď od vtedy, čo sa deti stratili, ubehlo pol roka. A Janíčko bol čoraz múdrejší a Marienka čoraz krajšia a mali sa čoraz radšej. Odvtedy si však dávali dobrý pozor, aby nikde nezablúdili.
KONIEC
slovencina