ŠTEFAN POLAKOVIČ
sa narodil 22. septembra 1912 v Chtelnici. Stredoškolské štúdia vychodil v Trnave. Po univerzitných štúdiách v zahraničí vydal v Matici slovenskej knižku „K základom slovenského štátu“ (1939). V tom istom roku založil pri Matici prvý slovenský filozofický časopis „Filozofický zborník“ (prvé číslo vyšlo v marci r. 1940) a zorganizoval v rámci vedeckých odborov Matice Filozofický odbor.
Z jeho kníh vydaných na Slovensku pre odchodon, do cudziny r. 1945. možno spomenúť. „Úvod do filozofie“ (1941), „Náš duch“ (1942), „O integrálny pojem filozofie“ (1943). „Warum eine freie Slowakei?“ (1944), Vývin základných myšlienok slovenskej politiky (po francúzsky a po slovensky, 1944).
Od r. 1947 žije v Argentíne.
V cudzine vydal po slovensky: „Na prelome dvoch období“ (1952), „Čo je národné bytie?“ (1982). „Vidiny o slovenskom národe“ (1983), „Za život národa – za trvanie štátu“ (1985), spolu s F. Vnukom „Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti“ (1988), „Tvárou k budúcnosti“ (1975).
Po španielsky vydal: „Qué es una nación?“ (1976), „La formación del ser nacional“ (1978). „Teória de la nación“ (1982). „La clave para la obra de Ernesto Sabato“ (1981). „Pensando la nación“ (1986).
Prispieval do „Slovák Studies“, „Slovakia“. „Slowakei“. „Európa Ethnica“ (Wien), „Revista nacional de cultura“ (Caracas, Venezuela), „Revista de cultura nacional“ (Buenos Aires). „Studia Croatica“ (Bs Aires) a iných. Prispel do viacerých kolektívnych diel v Európe a v Argentíne ako aj ku Medzinárodnému kongresu filozofie (Córdoba. Argentína, 1987).
Po prevrate prispieva na Slovensku do „Filozofie“ a Lit. týždenníka.
ISBN 80-85513-01-3
OBNOVA NÁRODA DUCHOM ŠTÚRA
Venované
tej Štúrovej spoločnosti, ktorá si vzala za cieľ prispieť k obnove národa duchom nesmrteľného Štúra.
Štúrova spoločnosť, Bratislava © Štefan Polakovič
Úvod
Novembrová Nežná revolúcia a potom prvé politické voľby na Slovensku skôr než by boli odpoveďou na podstatné problémy slovenského národa,
kládli žeravú otázku, čo sa stalo s naším národom, keď nereagoval podľa bytostných zákonov, vložených do podstaty národov. Podstata druhu bytostí – a národy nepochybne tvoria osobitný druh bytostí – podmieňuje totožné postoje.
Aby sme pochopili postoje slovenského národa, pozrime sa na postoje iných národov, keď viali vetry revolúcie a ktorých národné položenie bolo podobné ako položenie slovenského národa. Boli totiž tiež pod feruľou komunistických strán.
Sotva sa pod vplyvom jarného slnka slobody začali lámať hrubé ľady politického zotročenia, tieto národy pod vedením svojich komunistických strán vyhlasovali jeden za druhým vlastnú štátnu nezávislosť. Ako prvá začala Litva: zemepisne aj počtom obyvateľov nesmierne malá v porovnaní so sovietskou ríšou a bez vlastného vojska, len silou presvedčenia o svojej pravde vyhlásila svoju štátnu samostatnosť. Po nej prišli ďalšie baltické národy: Estónci a Lotyši. V Juhoslávii malý slovinský národ a po ňom Chorváti tiež vyhlásili štátnu samostatnosť za princíp svojej národnej politiky. Všetky tieto národy vyhlásili svoje republiky a pri voľbách svojím hlasovaním potvrdili rozhodnutia svojich národných vodcov, zvolili si svoje parlamenty a svojich prezidentov.
Jediný rozdiel medzi spomenutými národmi a Slovákmi je okolnosť, že oni mali vlastné komunistické strany, kým Slováci boli začlenení do „Komunistickej strany Československa“. Táto okolnosť má nesmierny význam pre pochopenie duchovného stavu slovenského národa v čase, keď sa chýlilo k revolúcii. A má význam preto, lebo „Komunistická strana Československa“ bola v rukách českých marxistov a tí robili prevýchovu slovenského národa. Boli marxistami, ale boli aj českými šovinistami, ktorí boli napáchnutí masarykovsko-benešovským učením o slovenskom národe, ktorého základnou tézou bolo, že slovenského národa niet a že Slováci sú vlastne Česi hovoriaci českým nárečím Kým Litovci, Slovinci a iní venovali sa upevňovaniu svojej národnej totožnosti, Slováci boli prevychovávaní za komunistického režimu k niečomu, čo sa priečilo slovenskému duchu.
Ak bola reakcia všetkých národov v revolúcii rovnaká, mala byť rovnaká aj reakcia s nimi totožná.
Čoho sme však boli svedkami na Slovensku? Na Slovensku sa splnil len jeden krok revolúcie: odňatie moci komunistickej strane a návrat k demokracii.
Štúr si ťažkal pred vyše sto rokmi slovami: „Nevedeli sme sami o sebe“. A musíme pripustiť, že nevieme sami o sebe ani dnes, ak nereagujeme ako dospelý národ.
A predsa, tento národ dokázal svoju politickú zrelosť za prvej Česko-Slovenskej republiky, keď zástupcovia takmer všetkých politických strán 6. októbra 1938 vyhlásili v Žiline autonómiu Slovenska, ktorú len so zaťatými zubami Česi prijali ústavným zákonom 22. novembra 1938.
A predsa, tento národ mal svoj vlastný štát. Nech mal tento štát akékoľvek veľké chyby, predsa len bol slovenským štátom, ktorý dokázal, že Slováci si vedia spravovať svoje vlastné veci a že Slovensko je z hospodárskej stránky sebestačným celkom.
A predsa, tento národ mal dva roky (1969-1970) Slovenskú socialistickú republiku, ktorá zasa len potvrdzovala politickú zrelosť a aj hospodársku sebestačnosť Slovenska a ktorú českí marxisti za účinnej pomoci niektorých a za ľahostajnosti ostatných vedúcich slovenských komunistov obrali v r. 1970 o všetky dôležité štátoprávne a hospodárske právomoci.
Všetky predchádzajúce kladné skutočnosti v politickom sebauskutočňovaní nášho národa a jeho zdanlivo nevysvetliteľnú vlažnosť a ľahostajnosť vo veci slovenskej štátnej samostatnosti za revolúcie si vyžaduje vysvetlenia. Táto kniha bola napísaná s tým úmyslom, aby národ zasa začal vedieť sám o sebe, ak nechce zostať príveskom politických ašpirácií iného národa. Že táto druhá alternatíva je vážnym nebezpečenstvom, toho dôkazom je duchovný stav národa a z toho aj vyplývajúci postoj za revolúcie a za volieb, hoci veľkú zodpovednosť nesie politická neschopnosť nových vodcov národa, ktorí sa objavili na javisku dejín.
Nechýbali hlasy, ktoré volali na poplach. Daniel Rapant, významný slovenský historik, vo svojom príspevku k filozofii a zmyslu slovenských dejín (Slov. pohľady, 1967, 4. č. s. 28-38) upozorňoval, že „si nevážime dosť vlastnú národnú tradíciu. Nedostatočná úcta k nej sa prejavuje napr. i nihilistickými prejavmi k rozličným pamiatkam, ale i k významným osobnostiam a dejateľom našej národnej minulosti, sú u nás dosť častým predmetom ponôs“. Opatrne, primerane k pomerom, ale predsa upozornil. Nemohol po lopate vymenovať všetky ulice našich miest a mestečiek označené českými menami. Nemohol protestovať proti zatlačeniu Štúra do tmy národného neznáma ani búriť sa proti odstraňovaniu Štefánikových sôch zo slovenských námestí, proti mlčaniu okolo mýtického postavenia, ktoré mu národ pririekol.
Argentínsky spisovateľ svetového mena Ernesto Sabato vo svojich úvahách o funkcii spisovateľov v národe napísal, že spisovatelia majú snívať sny národnej pospolitosti.
V slovenskom prípade: kto sa zo slovenských spisovateľov opovážil snívať sny slovenského národa? Veď za to by bol padol do nemilosti normalizačného teroru, ktorého vyloženým cieľom bolo „zglajchšaltovanie“ slovenského národa na podobu českého národa, čo by bolo znamenalo pre spisovateľa odňatie životnej podstatné, hlad a biedu rodiny.
Po prevrate sa na svojom zjazde slovenskí spisovatelia spovedali a hovorili o svojich osobných súženiach.
Tieto spovede potvrdili skutočnosť, že bola nebezpečne poškodená bytostná väzba medzi slovenskými spisovateľmi a ich národom a že aj oni sa stali obeťami umývania slovenských mozgov, ktorého cieľom bolo odviesť ich pozornosť od slovenskej dejinnej a duchovnej zákonitosti. Výsledok bol: národ osirelý, bez národných vodcov. Mal hrdinských a mučeníckych vodcov na náboženskom poli, mal vodcov na obhajobu ľudských práv, ale nemal ani jedného, čo by bol býval ochotný ísť do žalára alebo na smrť za obranu národných práv, ako boli ochotní Ľudovít Štúr, Svetozár H. Vajanský a Andrej Hlinka.
Náš návrat k Štúrovi vychádza zo súčasných duchovných potrieb národa Musíme budovať slovenskú národnú budúcnosť na základoch už položených Ľudovítom Štúrom, ale aj na základoch historickej zákonitosti, ktorej vonkajším prejavom bolo založenie spoločného štátu s Čech mi v r. 1918, vyhlásenie autonómie Slovenska 6. októbra 1938, štátnej samostatnosti 14. marca 1939 a vznik Slovenskej soc. republiky 1. jan. 1969.
Pittsburská dohoda z r. 1918, ktorú podpísal aj T. G. Masaryk, vyjadrovala slovenskú vôľu ku spoločnej štátnosti dvoch suverénnych národov s podmienkou štátotvorného postavenia Slovenska a z neho vyplývajúcich administratívnych, hospodárskych a kultúrnych právomocí.
Nielen v Pittsburskej dohode, ale aj v mierových zmluvách po prvej svetovej vojne (Versailles a Trianon) bol názov nového štátu Česko-Slovensko (Tchéco-Slovaquie).
Masaryk vyhlásil Pittsburskú dohodu za zdrap papiera, teda za nejestvujúcu a nezáväznú. Spolu s Benešom premenili názov štátu na „Československo“, ktorého štátotvorným národom bol „československý“ národ, čím bol slovenský národ z predstáv českej politiky úplne „vygumovaný“. Slovenský národ sa stal zajatcom českej politickej megalománie, ktorá videla v „Československu“ obnovenie českého štátu a ktorá pozerala na Slovensko len ako na jeho územný doplnok a na Slovákov len ako na biologickú rezervu určenú na posilňovanie českého národa.
Nik zo Slovákov ešte nenapísal dejiny masarykovskej demokracie za prvej republiky, lebo nebolo ešte na to času ani možnosti, ale teraz tak musia urobiť slovenskí historici za celé obdobie 1918-1938. keď slovenský národ bol zajatcom tejto pseudodemokracie. Za Slovenskej republiky nebolo času zapodievať sa touto nechutnou históriou. A od r. 1945 do r. 1990 nik sa neopovážil o týchto veciach písať. To bolo tabu. Iba Vladimír Mináč mal odvahu vykričať pravdu českým spisovateľom na zjazde slovenských spisovateľov 30. apríla 1968, že „nemôžu predsa ani začať hovoriť o demokracii, kým nezačnú rozmýšľať o svojich vlastných predsudkoch, že totiž žijú uprostred národa, ktorý nedemokraticky vládol inému národu“, a na adresu masarykovskej demokracie povedal, že „inštitúcie a zákony masarykovskej demokracie mali pre Slovákov zmysel temer genocídny“.
Československo bolo fikciou, ktorá nahradila Česko-Slovensko mierových zmlúv. Československý národ bol fikciou. Nejestvovanie slovenského národa bolo fikciou. Neuznávanie jeho práv zaručených Pittsburskou dohodou bolo fikciou. Na Slovensku za takýchto podmienok mohlo sa vládnuť len násilím a korupciou. Súčasné mladé slovenské pokolenie bude otvárať oči, keď bude brať do rúk slovenské noviny bojujúce za práva národa v tom období: stretne sa s neuveriteľným vybieľovaním celých strán týchto novín.
Ľudovít Štúr a jeho dielo bolo umlčané, lebo nevyhovovalo politickým cieľom Prahy. Štúr bol základom slovenského politického myslenia a ako taký nezničiteľnou obrannou hradbou slovenskosti.
Je na čase, aby sme posilnili svoju slovenskosť duchom Štúra a nehľadali jej posilnenie, kde ho nájsť nemôžeme – v Masarykovi.
Našim národným vzorom a učiteľom môže byť len Ľudovít Štúr, tak ako bol vzorom a učiteľom tej početnej štúrovskej družiny, o ktorej v Dúcham do pahrieb napísal V. Mináč, že „nikdy v našich dejinách sme už nemali takú nádhernú mládež; takú obetavú, družnú, pilnú, vedychtivú. Akoby tušili nesmiernosť bremena, jedinečnosť historickej úlohy: boli tvrdí, jednostranní a neúprosní k vlastným slabostiam“.
Z dôvodu záväzku voči ateistickej strane Mináč zabudol zaznačiť a vyzdvihnúť príčinu duchovného a mravného obsahu tohto pokolenia, ktorému Slováci musia veľa ďakovať. Preto sa treba teraz zamýšľať nad obsahom a výsledkom Štúrovej výchovy a nad obsahom a výsledkom marxistickej výchovy za posledných štyridsaťpäť rokov a prirodzene porovnať výsledky. Azda to niekto urobí.
Nebolo by bývalo tej skvelej mládeže, keby nebola mala skvelého učiteľa a žiarivý príklad v Ľudovítovi Štúrovi, ktorý bol „tvrdý a neúprosný k vlastným slabostiam“, čo nie je ľahké.
Štúr bol nielen učiteľom, ale vysokým mravným príkladom mládeže preto, lebo bol hlboko veriacim kresťanom.
Štúr považoval kresťanstvo za súčasť slovenského ducha a nášho národného jadra, lebo „duch národa nášho bol hlboko prejatý učením Kristovým“, a preto sa dožadoval „mravného a náboženského vyučovania“, lebo ono „najviacej na človeka pôsobí a ho najlepšie pre budúci život uisťuje“.
Keď Štúr písal, „aby sa nábožnosť nášho ľudu ničím na svete neprekážala a nerušila“, lebo bez náboženstva „padá do hrubej rozpustilosti mravov a surovstva“ nemohol predvídať, že slovenskí žiaci jeho súčasníka Karola Marxa zavedú na Slovensku najsurovejšiu sústavu protináboženskej propagandy a výchovy a že ateistický svetonáhľad a materialistické ponímanie života povážlivo naštrbia kresťanský ráz slovenského ducha.
Ako Čechom nevyhovovalo Štúrovo učenie o slovenskom národe, tak marxistom nevyhovovala Štúrova viera v Boha a v Ježiša Krista. Pre túto príčinu českí marxisti mali v slovenských marxistoch poslušných vykonávateľov gumovania štúra z mysle slovenského človeka a keby to bolo bývalo možné, aj zo slovenských dejín.
Preto vyhlásenie predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša: „Moja energia nepramení vo mne. je to energia zhora. Pán Ježiš Kristus ma vedie úzkou cestou hľadania nie osobných víťazstiev, ale
hľadania božej vôle“ (LT 46/90), treba označiť ako historicky závažné priznanie sa k obsahu Štúrovho učenia a záväzku k šľachetnému životu jednotlivca a národa v duchu kresťanstva a našich cyrilometodejských tradícií.
Príkladom dnešnej doby je návrat k Štúrovi ako učiteľovi a vzoru národa. Ten návrat nebude ľahký, lebo budú proti nemu veľké, verejné i tajné sily pre írečitý slovenský a kresťanský ráz Štúrovho učenia. Nech sa nik nemýli. Takzvaná „nežná“ revolúcia nevyriešila problémy, len ich nastolila tak na národnom, ako aj na náboženskom poli.
I.
SLOVO NA ČASE
Úsilie o výklad národných dejín patrí ku znakom života národa. Je prepotrebné sa zamýšľať nad tým, čo bolo dávno i nedávno, a hľadať zmysel dávnych i nedávnych udalostí, a je úlohou tých, ktorí prežívajú národnú súčasnosť. Je to prepotrebné preto, lebo musíme vedieť, kde stojíme, čím sme v určitom období ľudstva, čím chceme a musíme byť, čím smieme a nemôžeme byť a čo nemôžeme nechcieť.
To, že aj výklady našich nedávnych národných udalostí môžu byť rozličné, patrí medzi samozrejmosti, ale len dotiaľ, kým národ neabsorbuje skutočnosti a nepririekne im definitívny ráz, ktorý spočíva v súzvučnosti s podstatou národa. V opačnom prípade ich vyvrhne a odmietne prijať ako nesúzvučné a národnej bytosti škodlivé. Príkladom toho je diskusia pred sto rokmi medzi Š. M. Daxnerom v Pešťbudínskych vedomostiach (od marca r. 1868) a Slanickým v Slovenských novinách. Slanický bol za obstrihanie memoranda z r. 1861, Daxner za jeho platnosť až do posledného písmena. Za svoje národ prijal stanovisko Daxnerovo a odmietol pokusy Slanického, a tak to prešlo do konečne platnej historickej pamäti národa.
Že ešte aj dnes udalosti od 6. októbra 1938 až do r. 1945 sú na pretrase vo vedomí mnohých, je poľutovaniahodnou skutočnosťou, ktorá je dôsledkom toho, že ľudia nemali prístup k historickej pravde, ktorá bola manipulovaná politickými záujmami režimu.
Politické dejiny národa sú vonkajšok a málokedy sa kryjú (a niekedy nikdy) s vnútornými dejinami národa. O tom, že pravými, podstatnými dejinami národa sú jeho vnútorné dejiny, niet nijakej pochybnosti. Týmito vnútornými dejinami je duchovný vzrast národnej podstaty, a preto sú neomylné. Ich „pravda“ splýva so samou bytostnou pravdou národnej bytosti.
Na druhej strane je nemenej isté, že vonkajšie (politické) dejiny národa skrývajú v sebe všetky nebezpečenstvá pre jestvovanie národa, keď národ žije v nevlastnom štáte, ako to vyjadril J. Halier na základe skúseností ľudstva: „Pre akýkoľvek národ v akomkoľvek období predstavuje hotové nešťastie byť spojený v tom istom štáte s iným národom, väčším a silnejším“, čo potvrdili naše nedávne dejiny, keď sme pre Maďarov nejestvovali a keď sme boli pred svetom zatienení Čechmi.
Pre túto príčinu národ nemôže byť ľahostajný k svojmu súčasnému politickému položeniu. Teda nemôže byť ľahostajný k terajším politickým opciám, z ktorých je prijateľná len tá, čo po dlhom uvážení zaisťuje národu maximum priaznivých podmienok na jeho sebauskutočňovanie. Tou opciou je nezlomné úsilie o vlastný suverénny štát, ako to zdôraznili pracovníci Ústavu historických vied SAV v liste predsedovi slovenskej vlády Milanovi Čičovi 22. januára 1990 (Práca 3. 2. 1990) Hľadať budúcnosť národa inou cestou ako cestou vlastného štátu sa ukázalo ako nesmierne škodlivé pre život národa a jeho ekonomiku. Dnes nejde o nič menej ako o budúce politické postavenie národa, od ktorého bude závisieť buď jeho rozkvet, alebo jeho ďalšie živorenie.
Preto keď sa dnes pýtame, čím chceme byť, musíme si byť vedomí, že Vajanský to už za nás povedal: „Chceme byť národom zákonite splodeným“, lepšie povedané, musíme ostať národom zákonite splodeným. Naše ustanovenie sa ako národ, ako aj náš národotvorný proces a potom zrenie našej národnej bytosti sa dialo silou bytostnej zákonitosti. Lenže bytostná zákonitosť je nevyhnutnosťou, keď sme, nemôžeme nebyť. Na tom sa nedá nič meniť Na túto zákonitosť sa odvolával Vajanský a silou tejto zákonitosti musíme ďalej žiť. Tou zákonitosťou sme my sami ako jedna zo zhmotnených božích ideí, ako sa vyjadril o národoch Solženicyn vo svojej reči pri preberaní Nobelovej ceny. Na večnosti sa zúčastňujú národy cez svoju duchovnosť (kultúru), cez svoje dejiny a cez zmysel svojho bytia.
Spomenutá bytostná zákonitosť brala na seba podobu historickej zákonitosti.
Silou tejto zákonitosti si slovenčina zachovala svoje postavenie samobytnej slovanskej reči od prvopočiatkov našej vzdelanosti. R. Krajčovič hovorí o „zákonitosti hitorickej nevyhnutnosti“. Jej silou Štúr domyslel slovenské politické ciele do všetkých dôsledkov, vrátane politickej nezávislosti (D. Rapant). V spojení s touto zákonitosťou Š. M. Daxner vložil do Memoranda z r. 1861 všeobecne platné princípy o živote národov. V súhlase a súlade s týmito princípmi americkí Slováci v Pittsburskej dohode, Juriga v Uhorskom parlamente. Hlinka v Paríži r. 1919 sa usilovali zaistiť slovenské politické práva. Nie ľudáctvo, ale starosť o najvyššie záujmy národa priviedla predstaviteľov hlavných politických strán do Žiliny 6. októbra 1938. V podvedomí totiž cítili, že ich povinnosťou je byť v Žiline v tých osudových časoch napriek dvadsaťročnému politickému protivníctvu.
Ak potom v prelomových marcových dňoch 1939 sa objavila možnosť samostatného slovenského štátu, mohol sa nájsť Slovák, ktorý by sa jej nebol chopil obidvoma rukami za daných historických a geopolitických okolností, ktoré neveštili nič dobrého pre národ?
Ako v prípade všetkých národov jestvuje len jeden druh Slovákov a tými sú tí, ktorí myslia a konajú v súzvučnosti so slovenskou dejinnou zákonitosťou. Ani Francúzi a ani Nemci nebudú konať vedome proti záujmom francúzskeho alebo nemeckého národa. Len tento druh Slovákov bez rozdielu náboženského a ideového presvedčenia poznajú naše dejiny od čias Jána Hollého, ktorý sa podľa Vajanského stal „prameňom, z ktorého mala povstať rieka kultúry a národného života“. Od tohto druhu Slovákov sa odrodilí tak maďaróni ako i čechoslováci, obidve skupiny síce hovoriace po slovensky, ale mysliace a cítiace neslovenským duchom.
Pod tlakom historickej zákonitosti sa zvolení predstavitelia slovenského národa v sneme 14. marca 1939 rozhodli v mene národa za samostatný štát.
Sú niektorí, čo prenášajú svoje myšlienky vzhľadom na vhodnosť vyhlásenia slovenskej štátnej samostatnosti do lepších politických okolností. A kto by si ich nebol prial? A sú iní, ktorí hovoria, že sa to nemalo stať. Bohužiaľ, dejinami je vždy to, čo sa stane. Podľa informácií Dr. Tisa, ktorého sprevádzal do Berlína 13. marca Dr. F Ďurčanský, Hitler ponechal na Slovákov, či chcú nezávislosť alebo nie. Tento Hitlerov postoj sa môže vykladať všelijako. Ostáva však faktom, že ten postoj nemožno označiť ako diktát. Onoho dňa nebolo diktátu. Nielen to, ale Tiso odmietol Hitlerov návrh, aby vyhlásil z Berlína slovenskú štátnu samostatnosť s poukazovaním na to, že jediný oprávnený v tejto otázke je slovenský snem. Slovenský národ nebude nikdy dosť vďačný Dr. Tisovi za jeho zamietavý postoj, ktorým zachránil česť národa.
Neskôr hej, bol diktát, a to v Salzburgu (1940), keď Ríša vnútila prezidentovi republiky svojich ľudí ako predsedu vlády (V. Tuka) a ministra vnútra (A. Mach). Podobný diktát sme poznali zase v r. 1968, keď Sovietsky zväz zosadil Dubčeka a nanútil štátu svojich ľudí v sprievode sovietskych vojsk až donedávna.
A potom bol diktát v odsune slovenských Židov v r. 1942. ktorý uskutočnili spomenuté dve osoby, zodpovedné pred národom a svetom za túto nezákonnosť a neľudskosť. To. že vláda zastavila odsun, keď sa dozvedela, že ju Nemci oklamali vo veci usídlenia sa Židov v Poľsku, môže trochu zmeniť, ale nevybieli škvrnu.
Akokoľvek, štrnásty marec predstavuje klasický príklad „komplikácie dejín“, o čom hovoril Ernest Renan vo svojej prednáške Qu’estce gu’une nation? na Sorbone v r. 1880.
Dve hľadiská sú zauzlene spojené v tom istom historickom predmete, t. j. v slovenskej štátnej samostatnosti. Na jednej strane bezpochyby do onoho dňa vyústili naše národné snahy o štátnu samostatnosť a v tomto zmysle 14. marca celý slovenský národ pozdravil tento deň. Na druhej strane tú istú slovenskú štátnu samostatnosť nacistická ríša mala v úmysle využiť ako nástroj na svoje politické ciele v strednej Európe.
Boli sme zavalení dejinami (K. Neumann), ale môžeme zato zamietať podstatné národné hľadisko onoho dňa len pre to druhé hľadisko, s ktorým sme nesúhlasili a nemali ani politickej, ani vojenskej moci prekaziť ho? Rovnaké úvahy platia pre našu druhú republiku, preniknutú nesmierne viac marxistickým spôsobom života, než bola Slovenská republika povrchovo dotknutá nacizmom. Slovenská republika bola tým, čím mohla byť za danej geopolitickej situácie, utvorenej nacistickou ríšou, a Slovenská socialistická republika bola tým, čím mohla byť za geopolitickej situácie, utvorenej v strednej Európe Sovietskym zväzom a na Slovensku českomarxistickým režimom.
Pravdou však je, že ani v jednom prípade slovenská štátnosť nebola dokonalým obrazom nášho národného „samochcenia“, aby som použil pekný Štúrov výraz. Na ten dokonalý obraz vlastného štátu národ čaká teraz a chceme veriť, že ním bude demokratická Slovenská republika, ktorá sa rodí, lenže tie nedokonalé obrazy slovenského štátu patria tiež nezvratné k našim dejinám, ktorých bremeno musíme vziať na seba.
Myšlienky vlastného štátu sa národ húževnato pridŕžal nielen do konca vojny, ale aj po nej, a to aj napriek povstaniu v r. 1944.
Podľa logiky politickej konvencie bolo potrebné povstanie proti nacistickej ríši a ono povstanie bolo by bývalo slovenským národným povstaním, keby jeho cieľom bol býval prevod Slovenskej republiky do tábora spojencov, na čo mysleli slovenskí generáli Čatloš a Malár. Toto pravé Slovenské národné povstanie v mene myšlienky za trvanie štátu bolo zmarené „nezmyselným zabíjaním, ktoré začali niektorí partizáni“, ako sa vyjadril v televízii koncom februára 1990 historik J. Jablonický, a aj tým. že hŕstka čechoslovákov vydala vyhlásenie za obnovenie „Československa“. „Nezmyselné zabíjanie“ malo za následok odzbrojenie obidvoch slovenských divízií, ktoré si držal v rezerve generál Malár na východnom Slovensku, a tým bola aj zmarená nádej skutočného Slovenského národného povstania v službách myšlienky slovenskej štátnej samostatnosti. Ale aj keby sa bolo mohlo uskutočniť, nebolo by dosiahlo svoj cieľ. lebo doma sa nevedelo, že západní spojenci (Roosevelt a pod tlakom Roosevelta aj Churchill) vydali strednú Európu napospas Stalinovi ako vojnovú korisť.
Ako iné udalosti našej nedávnej histórie aj povstanie v r. 1944 čaká na primeraný rozbor zo strany slovenských historikov nezávisle od jeho štyridsaťpäťročného vyzdvihovania. Jeho zhodnotenie sa musí urobiť na pozadí slovenského národného vývinu, lebo k národnej podstate nemôže sa nič pripočítať, čo by bolo s ňou v protirečivom pomere. Najtvrdším orechom výskumu bude, ako ho uviesť do súladu so slovenským národným vzrastom ku štátnej samostatnosti, ako to jasne napísal Jozef C. Hronský v románe Svet na Trasovisku: „Nikde nikdy sa nestalo, že by niekto išiel búrať svoj vlastný štát, nuž sa na takú vec ani slovo neutvorilo… Aj neveľký národ slovenský je takým národom ako iné malé a veľké národy, slovenská zem takou rodnou zemou materskou, ako iné zeme národov, ani tá neporodila hlúpy národ, ktorý by si strhával vlastnú strechu sponad hlavy, keď to pred ním nik nevykonal a za ním nikto nevykoná. Lebo to nie je možné. Ani na Slovensku to nebolo možné“ Podľa Hronského išlo o „pohyb hŕstky Slovákov a mnohých cudzích“.
Za takých okolností nie je ťažko predpovedať, aké definitívne miesto pririekne národ povstaniu z r. 1944. najmä keď sa pozná výsledok štúdií jeho okolností, metód a cieľov.
Ján Marták, správca Matice slovenskej, účastník povstania, pred svojou smrťou žiadal „napraviť zradu povstania na národe“, lebo „s takou škvrnou nemôže národ žiť“.
Musíme veriť, že slovenská historiografia, ktorá už nebude pod tlakom komunistickej strany a čechoslováckych vplyvov, bude schopná objasniť národu aj toto obdobie našich novodobých dejín.
Výsostným dôkazom toho, že národ nemal prsty v oných udalostiach proti Slovenskej republike je to, že ten istý slovenský národ, ktorý sa tešil Slovenskej republike, si vynútil v r. 1968 zospodu Slovenskú socialistickú republiku, a to silou tej historickej zákonitosti, akou vznikla Slovenská republika v r. 1939. Kto nechce vidieť logickú súvislosť medzi týmito dvoma historickými udalosťami, ten je iste v zajatí politickej predpojatosti a jeho výklad nesúhlasí s duchovnými dejinami národa. Myšlienka vlastnej štátnosti vošla nielen do pamäti národa, ale až do samých nevyspytateľných hĺbok jeho duše a bude sa k nej vracať pri každej vhodnej príležitosti, ako sme toho svedkami dnes. Slo...
slovencina