Staroorientálna (orientálna) literatúra (3500 pnl – 500 nl)
= písomníctvo najstarších blízkovýchodných, ázijských a severoafrických civilizácií (prapočiatok L ako takej)
Sumerská L (mezopotámska L) (3500 pnl – 2000 pnl)
- podľa Sumerov v Mezopotámii (Eufrat a Tigris); obrázkové písmo => klinové písmo (logogramy na hlinených tabuľkách)
Epos o Gilgamešovi – hrdinský epos, charakter mýtu (neznámy autor) – 2000 – 1800 pnl (zachovaný v 4 verziách, asi 3000 veršov v 12 spevoch)
- urucký kráľ Gilgameš (ináč asi historická postava) mal božský pôvod (matka bohyňa, otec smrteľník) = výnimočné vlastnosti a schopnosti, sila, krása, um. Vládne tvrdo vo svojom kráľovstve, preto ľudia požiadajú bohov o pomoc, ktorí stvoria polodivého človeka Enkidu, aby sa on utkal v boji s Gilgamešom. Oni sa však zmieria a spriatelia a spoločne sa vydajú za bohmi a na ceste bojujú aj proti obrovi Chuvavovi. Enkidu však zomiera, pretože nemá božský pôvod, a Gilgameš si uvedomuje stratu blízkeho človeka a smrť (pri bráne do podsvetia). Rozhodne sa preto získať nesmrteľnosť, nájsť jej tajomstvo v jedinom človeku, ktorého takto Bohovia obdarili, ktorý prežil potopu sveta – Utanapištim. Bohovia ho však vystríhajú, že iba oni sú nesmrteľní a že údelom človeka je zomrieť. Gilgameš sa musí vrátiť s prievozníkom na pozemský svet a dostane sa mu poučenia, že on už vlastne je nesmrteľný – v jeho diele, činoch.
- dielo zobrazuje tematické archetypy (=mýtus): túžba po nesmrteľnosti, súboj pre lásku, priateľstvo, udatný hrdinský boj
Staroegyptská L (egyptská L) (od 3300 / 2600 pnl)
- obrázkové písmo – hieroglyfy (aj na papyrus)
- texty najmä náboženskej povahy používané pri obradoch a sprevádzajúceho dušu na druhý svet
Kniha mŕtvych; Hymny na Slnko a Níl. Príbeh simuhedov.
Staroindická L (indická L) (od 1200 pnl)
- územie riek Indus a Ganga
- védy = posvätné knihy o poznaní (vtedajšie predstavy o svete, vesmíre, úlohe bohov), rozsiahlejšie ako Biblia
Mahábhárata (Veľké rozprávanie o Bharatovcoch) by Vias (400 pnl) – epos s obrovským rozsahom (asi 100 000 dvojverší v 18 knihách); asi najrozsiahlejšie epos v celej svetovej L !!!
- jadro tvorí zobrazenie bratovražedného boja o trón medzi Kuruovcami a Pánduovcami (ich víťazstvo, ale v spánku ich napadnú poslední Kuruovci – zachránia sa iba piati bratia Pánduovci – najstarší z nich Judhištria sa stáva kráľom)
- dielo okrem príbehu inšpirovaného historickou skutočnosťou obsahuje aj veľa ďalších príbehov, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov
Rámájana (Putovanie Rámovo) by Valmíkim (250 pnl) – hrdinský epos o živote princa Rámu a jeho ženy Sity (asi 24 000 dvojverší v 7 knihách)
- Ráma je potomok kráľa, ale kráľom sa stáva jeho brat a on so ženou odchádzajú žiť ako pustovníci. Sítu unesie démon Rávana a Ráma ju dlho hľadá, nakoniec ju vyslobodí. Hoci Síta bola Rámovi verná, podľa tradície (keďže dlho žila v dome cudzieho muža) ju Ráma zavrhne a ona skočí do očistného ohňa (sebaobetovanie). Bohovia ju však neprijmú, čím potvrdia jej oddanosť a vernosť Rámovi. Manželia sa vracajú do mesta a Ráma sa stáva kráľom.
Kámasútra (Umenie milovať) (1.st. nl) by Mallanága Vátsjájana (asi 10 000 veršov) – príručka sexuálneho života a lásky pre vyššiu mestskú vrstvu
- názov: sútra = čo najstručnejšie vyjadrenie princípu vecí, káma = potešenie zo zmyslového vnímania (hinduistický boh lásky)
- sám autor však prízvukoval, že kniha nemá byť používaná iba ako pomôcka pri uspokojovaní sexuálnych potrieb, ale človek má dbať aj na bezúhonnosť, zdravie, zvyky a telesné potešenie
Hebrejská literatúra (1500 pnl. – 300 nl / 1000 pnl – 100 nl)
Najmladšou starovekou literatúrou z Blízkeho východu je hebrejská. Tradovala sa z generácie na generáciu, najmä židovskou náboženskou pospolitosťou.
Biblia (Písmo Sväté Starého a Nového zákona) (biblia – gréc. = knihy) = vyše 70 kníh
= súbor textov a pravidiel náboženskej viery a morálky; základná kniha svetových náboženstiev – judaizmus a kresťanstvo.
Obsahuje židovské dejiny a pravidlá židovskej náboženskej viery a morálky, historické rozpravy, texty zákonov, básnické zbierky, reči, modlitby, piesne, výroky... Obsahuje historické, poučné a básnické a prorocké knihy. Je to súbor mýtov, povestí a bájí zo života ľudí v oblasti Mŕtveho mora (Palestína, Izrael). Je od rôznych autorov (asi 50), rozpätie autorov je 60 generácií.
- stredobodom nie je človek ale Boh, všetko smeruje k zmluve s Bohom (medzi izraelitmi, resp. kresťanmi a Bohom)
Rozdeľuje sa na dve časti:
• 1. časť (1000 pred n.l. - 0) – Starý zákon (45, 46, 47 kníh) – kresťanská a najmä židovská náboženská kniha, pôvodne napísaná v starohebrejčine, resp. gréčtine.
Pentateuch (tóra) – Päť kníh Mojžišových (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium), Dejiny židovského národa (21 kníh), Mravné a náboženské zásady (7 kníh) a Knihy Prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel...).
Základnou je kniha Genesis:
- hovorí o stvorení sveta a človeka, o Adamovi a Eve, prvotný hriech, zavraždenie Ábela Kainom, Príbeh o potope sveta, zmätrok jazykov pri stavbe Babylonskej veže, o vyvedení izraelitov z egyptského zajatia Mojžišom... („oko za oko, zub za zub“)
Jóbova kniha – životný príbeh človeka, ktorý veľa trpel („Jóbova zvesť“)
- kresťania ho prevzali ako prvú časť svojej Biblie
- kresťanský výklad Starého Zákona nie je totožný so židovským výkladom, kresťania vo výrokoch vidia prorocké predpovede poukazujúce na Ježiša Krista ako Mesiáša
• 2. časť (0 – 200 nl) – Nový zákon (27 kníh) – je najstaršou kresťanskou literárnou pamiatkou. Pôvodne je napísaný v starogréčtine, ale aj aramejsky, hebrejsky.
Obsahuje 4 evanjeliá (Matúš, Ján – apoštoli; Mareka, Lukáša – priamo žiaci apoštolov) = život, učenie a umučenie Ježiša Krista; Skutky apoštolov = o pôsobení Kristových žiakov, rozvoji náboženstva; Listy (apoštolské) = 21 epištol (listy kresťanom od Pavol, Jakub, Peter, Ján, Júda), Zjavenie svätého Jána (Jánovo) (apokalypsa) – poukazuje na skrytý zmysel udalostí, zvestuje jedinečnú silu a slávu Krista.
- Ježiš: „milujte svojich nepriateľov“
Mnohé príbehy sa stali námetom pre neskoršie diela (napr. Príbeh o Ponskom Pilátovi)
Biblický štýl = vertikálne rozložený text, sémanticky zaťaženejší než homérovský; bez detailov, výrazná symbolickosť a alegorickosť; predikcia reality do budúcnosti (proroctvá).
Biblia bola v 4.st.nl. preložená do latinčiny, v 13.st.nl. rozdelená na hlavy kvôli lepšiemu porozumeniu a v 16.st.nl. bola kanonizovaná (stala sa zákonom); dodnes preložená takmer do 500 jazykov!
Pre veriacich kresťanov má Biblia aj ďalší rozmer = Božie slovo (Písmo sväté), podľa ktorého sa správajú a konajú; uznávajú ako doktrínu (súhrn zásad a pravidiel, ktoré sú večne dané a neomylné)
Antická literatúra
Grécka literatúra (9.st. pred n.l. – 5.st. n.l.)
Najčastejšie útvary: epos, bájka, báj, tragédia, komédia. Charakteristickým znakom gréckej literatúry je osudovosť (nik neujde svojmu osudu). V dielach bývajú väčšinou zastúpení bohovia, ktorí však majú vlastnosti ľudí. Grécke náboženstvo bolo totiž založené na mnohobožstve. Často sa v bájach spomínajú posvätné miesta ako Olymp – sídlo bohov, Parnas – sídlo múz, Delfy – veštiareň.
Ezop
- bájky zobrazujú ľudské vlastnosti, vzťahy a činy, no nevyhýbajú sa ani spoločenskej kritike
- väčšina bájok sa odohrávajú vo svete zvierat (zvieratá, hmyz i rastliny sú obohatené o ľudské vlastnosti a cítenie a ako ľudia sa aj správajú)
- vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorých zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia)
- na základe svojich charakterových vlastností sa stávajú typom (napr. prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev)
- môže mať veršovanú alebo prozaickú formu
- vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie
- dej sa podáva ako alegória
- najznámejšie sú zvieracie bájky (= ezopské)
Homér – Ilias (Iliada) a Odysea
• dej: platí in medias res- priamo do centra udalostí, do stredu boja
• epická šírka: obsahuje obšírne odbočenia (opisy výzbroje a boja, nikdy nie človeka), kt. sa dosahujú epitetami (amplifikačné- rozširujúce prvky) a metaforami (kumulačné- hromadiace prvky)
• retardácia deja: spomalenie až pozastavenie deja
• hádky a zásahy bohov do deja: rozhodujú o osudoch ľudí
Ilias
• Ilias: Ilion = Trója
• Útvar: bojový epos
• Podtitul: Achillov hnev
• Hrdinovia: Achájci (ľud z riek, vedú neustále boje)
• základ deja: vojna medzi Trójou a Spartou
• dej: epos zachytáva posledných 51 dní 10-ročnej vojny s častými retrospektívami, dej sa odvíja od udalosti, keď syn trójskeho kráľa Paris uniesol manželku spartského kráľa Helenu, začína sa vojna, Achilles odmieta bojovať- končí sa v momente zabitia Hektora a vykúpenia jeho tela
• zásahy bohov do deja: boh Apolón pomohol Hektorovi pri boji s Patroklom, Afrodita pomohla Parisovi s Hektorom, Artemis ich zdržala v prístave, Hefaistos- nová zbraň
opisuje mesto Trója a posledných 51 dní Trójskej vojny
- zobrazuje hnev Achilea, keď mu Agamemnón – veliteľ gréckych vojsk - zobral zajatkyňu a on odmietol bojovať
- príčina vojny medzi Spartou a Trójou: syn Trójskeho kráľa Priama Paris uniesol Helenu, krásnu manželku spartského kráľa Menelaa
- boje pred Trójou pomaly pokračujú, postupne sa v jednotlivých epizódach predstavujú poprední grécki a trójski bojovníci
- Trójania získavajú prevahu a ich postup zastaví až Achilov priateľ Patrokles v Achilovej výzbroji, v tejto časti sa odohráva aj historka v trójskym koňom
- Do deja zasahujú aj bohovia, ktorí pomáhajú jednej alebo druhej strane
Odysea
• útvar: dobrodružný epos
• podtitul: Epos o námorných dobrodružstvách
• hrdina: Odyseus- panovník Itaky (ak ju opustí navráti sa až po 20 rokoch- 10 rokov trójska vojna + 10 rokov putovania)
• Dej: cesty Odysea na sklonku 10. roku po skončení vojny, ktorý sa kvôli nepriazni bohov nemôže 10 rokov vrátiť domov, posledných 40 dní jeho cesty, počas ktorej zažije veľa dobrodružstiev
• Dobrodružstvá:
Stíha ho hnev Poseidona (boh mora)- vracia ho na more, pretože Odyseus vypichol oko jeho jedinému synovi Kyklópovi
Ostrov Kanibalov
Ostrov čarodejnice Kirke
Ostrov boha vetrov Aiola
Ostrov Sirén (prilákavali spevom námornikov a potom ich utopili)
Návrat Odysea domov na Itaku
Sapfo
- významná ženská autorka, pôvodne hétera (vzdelaná žena, kt. mala potešovať mužov)
- vo svojej tvorbe ospievala tie najintímnejšie pocity ženy, ako 1. žena hovorí o svojich citoch a rozoberá ich
- žila na ostrove Lesbos, kde vychovávala dievčatá k umeniu („Dom múz")
Sofokles - Antigona
• Dej: Po smrti Oidipa sa jeho synovia Polyneikes a Eteokles hádajú o vládu nad
Tébami. Polyneikes bol vyhnaný a obrátil sa proti Tébam. Obaja bratia v bratovražednom boji
umierajú. Nový vládca Kreon pochová Eteokla a Polyneika zakáže pochovať. Sestra Antigona
ho však pochová. Kreon ju odsúdi na smrť – za živa zamurovať, hoci je snúbenicou jeho
syna Heimona. Antigona spácha samovraždu obesením na svojom závoji.
Heimon sa na to
prebodne nožom a manželka Kreóna si tiež vezme život. Kráľ je tak potrestaný. • Hlavná myšlienka: Antigona stojí pred rozhodnutím rešpektovať buď zákony pozemských vládcov, alebo bohov.
• Charakteristika hl. hrdinky: odvážna, odhodlaná, cieľavedomá, obetavá, spravodlivá, rozhoduje sa samostatne, fyzicky zomiera, ale je morálnou víťazkou
• Kompozícia:
Expozícia :v prológu sa při príležitosti rozhovoru Antigony a Ismeny dozvedáme o hl. postavách a vzájomnej bratovražde Polyneika a Eteoklesa
Kolízia: rozkaz Kreóna, kt. zakáže pochovať Polyneika ako zradcu Téb
Kríza: zrážka medzi Kreónom a Antigonou, kde Antigona prizná svoj čin a je naňho hrdá, Kreón vydá príkaz pochovať ju zaživa
Peripetia: príchod veštca, kt. Kreónovi oznámi, že ak nezmení svoje rozhodnutie, tak bohovia zošlú na jeho rodinu pohromu
Katastrofa: Kreón zmení svoje rozhodnutie, ale neskoro, zomierajú kladné postavy- Antigona sa obesí, Haimon sa prebodne mečom, zomrie aj Euridika
V Sofoklových hrách stíha trest jedincov, ktorí nerešpektujú zákony vlasti, rodiny a bohov. Vinu a trest predurčuje osud.
Grécka tragédia
Z lat. Tragoédia = capí spev, dytiamb je oslavný spev na počesť boha vína Dionýza- jeho druhovia mu spievali s maskami na hlave v tvare capa
Najstarší dramatický žáner- 5. stor. p.n.l.
Hl. znak: boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami, hrdina v tomto boji zahynie, pretože nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľom, nad nepriazňou osudu
Hrdina: nadpriemerný človek, ide odvážne za svojím cieľom, nezľakne sa prekážok- z toho vyplývajú sympatie u diváka
Základ tragickosti: konflikt medzi výnimočnou osobnosťou proti kt. stoja vládnuce kruhy alebo vlastný rod
Osudovosť: veštby, pred ktorými niet úniku ( veštiareň v Delfách)
Katarzia: očista duše a tela, vnútorné premýšľanie, kt. si vynúti tragický záver
Kompozícia tragédie:
Expozícia: úvod do času, prostredia a k postavám
Kolízia: zápletka, udalosť ovplyvňujúca priebeh deja
Kríza: časť deja s rozhodujúcou zrážkou medzi postavami
Peripetia: nečakaný obrat v deji
Katastrofa: záver, rieši sa konflikt - končí sa smrťou povahovo kladných postáv
Rímska literatúra (3.st. pred n.l. – 5.st. n.l.)
Rímska literatúra je nepôvodná, napodobňuje grécku literatúru a to v námetoch a žánroch. (Helenizácia = pogréčťovanie Ríma). Začiatky tvoria latinské preklady z gréckej literatúry, dochádza k opačnému vývinu žánrov ako v Grécku (komédia – tragédia – poézia). Za zlatý vek rímskej literatúry sa považuje vláda cisára Octaviana Augusta (prelom letopočtov), ktorý podporoval rozvoj umenia, najmä literatúry. Nastolil ideál Rimana – skromný, pracovitý, čestný, zbožný, vedie obrannú vojnu, vlastné záujmy podriaďuje spoločenským.
Dramatika:
Titus Nauccius PLAUTUS (3. – 2. st. pnl)
Je autor i režisér komédií (21 zachovaných) – rímska komédia = súčasť tzv. rímskych hier na počesť Jupitera. Typické sú „zvláštne“ postavy (zamilovaní mladí ľudia, neviestky, proroci, lakomci...). Nadväzovanie na ľudové tradície => „ľudové“ komédie. Dej sa odohráva v gréckom prostredí, ale s rímskou spoločenskou atmosférou.
Plautus využíva ostrý humor, vtip v dialógoch, fraškovistosť a hudobný sprievod.
Komédia o hrnci – starý lakomec Euclio nájde hrniec so zlatom, o ktorý sa začne báť; neustále ho skrýva; uvidí ho otrok – nápadník jeho dcéry, ktorý hrniec ukradne; Euclio je zúfalý; záver nie je zachovaný. Hra je predobrazom Molierovej hry Lakomec.
Chvastavý vojak (Chvastúň)
Epika:
Marcus Tullius Cicero (1.st. pnl)
= zakladateľ rečníctva (rétoriky); vzor klasickej latinčiny a rečníckeho prejavu v období HaR. Aj obhajca obvinených. Zavraždený na príkaz Marca Antónia, nástupcu Caesara (vraj Cicero ruka a hlava, alebo iba jazyk boli vystavené v Ríme).
Jeho prejavy majú logickú kompozíciu, na poslucháča pôsobí rečníckymi otázkami a vyberaným štýlom.
O štáte, O senáte, O zákonoch
Gaius Iulius Caesar (1.st. pnl)
= politik, vojvodca, spisovateľ; tvorca historiografických diel (vecná L – historická próza)
Zápisky o vojne v Ga...
slovencina